Nezlomný Andrej Hlinka

RUŽOMBEROK-ČERNOVÁ (Stanislav Surový, foto autor) - „Vy mňa nezlomíte!” - zaznela viackrát citácia slov Andreja Hlinku prostredníctvom vystúpenia Petra Babalu. Slová, ktoré odkazoval oficiálnym predstaviteľom, keď mu v jeho činorodej práci stavali príkoria. Suspendácia, väzenie, atentáty. To všetko sa môže uvádzať v mínusových položkách jeho životopisu. V tých plusových predovšetkým boj za práva slovenského ľudu, a to nielen politické, ale aj kultúrne, ekonomické a sociálne.
Od narodenia Andreja Hlinku 27. septembra 1864 uplynulo 155 rokov. Práve toto výročie si pripomenuli jeho rodáci na výročitý deň tohto roka (27. septembra 2019) spomienkovou akadémiou v kostole Ružencovej Panny Márie v Černovej. V tom kostole, o výstavbu ktorého sa Hlinka osobne pričinil, vzišiel z jeho nápadu a posviacka sa smutne spojila s tragédiou.
V tom čase bol tento už ružomberský farár pre svoje politické aktivity suspendovaný, pozbavený výkonu kňažskej služby. Ocitol sa i vo väzení. Takto trávený čas sa snažil využiť pre preklad biblie z latinčiny, ku ktorému prizval i ďalších kňazov.
Spája i rozdeľuje
Dramatizované životopisné pásmo, dopĺňané spevom zboru Máj, predstavilo Hlinku vo svetle jeho najvážnejších životných etáp. Priblížilo rôzne sféry pôsobenia tohto aktívneho muža skutkov a činov. Trochu vzácnym pohľadom bolo poukázanie na jeho sociálne cítenie. Práve táto poloha Hlinkovho ducha ostáva často v tieni jeho populárnejších politických či ekonomických krokov, vystúpení a činov.
Treba si uvedomiť, že Andrej Hlinka pochádzal z veľmi chudobných pomerov, a len na veľký príhovor a presviedčanie jeho učiteľa Holdoša, ktorý pobadal talent svojho žiaka, sa rodičia zmierili s pokračovaním štúdia na ružomberskom piaristickom gymnáziu.
Ako dieťa trávil čas pasením husí a oviec. Nezabúdal preto na svoj pôvod a poukazoval pri rôznych príležitostiach na obrovskú biedu zápasiacu s namáhavou prácou v poľnohospodárstve a utisnutým životom v biednych chalupách.
Kto sa má starať o tento ľud? Kladie si otázku Hlinka sebe i spolubratom v kňazskej službe.
„Osoba Andreja Hlinku stále rozdeľuje našu spoločnosť. Jedni majú voči nemu odmietavý postoj, druhí si ho zase chcú privlastniť pre svoje záujmy,” povedal Ľuboslav Hromjak, kňaz a historik, na mieste jeho rodného domu v Černovej, kde program oslavy 155. výročia pokračoval.
A samozrejme, 40 rokov komunistickej zvôle chcelo Hlinku z dejín úplne vymazať alebo aspoň čo najviac pošpiniť.
K pamätnej tabuli na rodnom dome oficiálni účastníci v závere podujatia, s poslancom ružomberského mestského zastupiteľstva Patrikom Habom, položili kyticu kvetov.
Zákon a pocta
„Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom,” uvádza sa v 1. paragrafe zákona NR SR s účinnosťou od roku 2008.
Tiež sa tu uvádza, že „Mauzóleum Andreja Hlinku v Ružomberku je pietne miesto. Návštevník mauzólea a jeho blízkeho okolia je povinný správať sa s úctou voči osobe Andreja Hlinku a zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť pokoj pietneho miesta.”
Toľko zo zákona. Najmä toto ustanovenie by malo byť pre Ružomberčanov nielen výzvou, ale aj záväzkom...
Videl za roh
Hlinka bol človek prezieravej intuície. Ani svetské záľuby mu neboli cudzie. Bol náruživý rybár a vášnivý kartár. V kartách bol veľmi dobrý. Keď dostal prvú faru v Troch Sliačoch, obohrával sliačanských gazdov a za takto získané peniaze kupoval časopisy pre protialkoholický spolok miernosti.
Práve Ružomberok mohol efektívne ťažiť z Hlinkových aktivít. Už si ani nevieme predstaviť, ako by vyzeralo toto mesto bez dominantných stavieb, o ktorých výstavbu sa práve Andrej Hlinka zaslúžil. Sociálne cítenie sa premietlo do sirotinca, mediálne do tlačiarne Lev, ekonomické zase do založenia Ľudovej banky aj s honosnou budovou na Mostovej ulici. Predovšetkým však Kultúrny dom. Jedna z pozoruhodných účelových stavieb Slovenska ešte i v dnešnej dobe.
Vtedajší Ružomberok, spamätávajúci sa v povojnovom vytriezvení, mohol len s ťažobou v symbolickom žalúdku pomyslieť na niečo tak veľkolepé. Deravé vrecko sa rozhodol dynamický Hlinka riešiť rezolútne, šiel hľadať peniaze tam, kde by mali byť, do Ameriky. Práve u amerických Slovákov hľadal pochopenie pre svoj najväčší kultúrny projekt. Mal vynikajúce rečnícke schopnosti, vedel zaujať a presvedčiť.
Budovateľské paradoxy
Kultúrny dom v Ružomberku je nadčasová, impozantná budova, ktorej architektom bol Ružomberčan Ján Burjan. Zvíťazil v súťaži ôsmich architektov. Budovu zrealizovali stavitelia Ondrej Janček a Jozef Pešek. Kino v Kultúre bolo jedno z prvých zvukových kín na Slovensku. Základný kameň položili 19. júna 1927, do prevádzky ho uviedli v decembri roku 1928, teda za 18 mesiacov! Stavba stála 10 miliónov Kčs, značnou časťou prostredníctvom zbierky prispeli aj americkí Slováci.
Pri týchto časových intervaloch musí každému napadnúť, ako sa toto dalo za poldruha roka stihnúť, v tej dobe, keď hlavným dopravným prostriedkom bol konský povoz na ceste a drevený fúrik na stavbe. Žiadny žeriav alebo výťah. Všetko bolo treba vynosiť v rukách.
A Ružomberčana azda napadne aj to, ako je možné v súčasnosti, že neuveriteľne hrboľatý kus pešej zóny v samom strede mesta od obchodu farby-laky je u nás v meste cez celé desaťročie nepovšimnutý a ponechaný ako kuriozita pre návštevníkov a pasca pre potkýnajúcich sa chodcov.
Oblačno, zamračené?
Určitá žiarlivostná averzia nazerania na naše mesto, pre osobu Andreja Hlinku, ktorá bola v minulom režime rôznymi spôsobmi živená, trvá v podvedomí slovenskej spoločnosti najakou formou stále. Stagnácia dopravného riešenia a neochota uznať geografickú polohu mesta ako najväčšej križovatky v republike, sú možno len niektoré príklady, ktoré zaťahujú oblaky k ďalšej perspektíve.
Z Troch Sliačov prišiel Hlinka za farára do Ružomberka v roku 1905. Na ružomberskej fare aj skonal 16. augusta 1938.
"Hlinka ako farár povzniesol ružomberskú farnosť, povzniesol človeka. Ružomberčania sa stávali sebavedomými. Dvíhali sa a smelo si povedali svoje, ako len bolo možné,” uvádza Ladislav Hanus.
Toto je tiež jeden z Hlinkových významov pre Ružomberok. Postavil na nohy ružomberského veriaceho aj ako občana.

(Reportáž sme zverejnili v Ružomberskom hlase č.19/2019)