Od Kuba po Stančokovú

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - S prechodom do nového roka dolný Liptov už tradične ponúka viacero príležitostí k návšteve divadelných predstavení. Dramaturgická škála nie je ani taká široká, ako má skôr výrazné krajné polohy. Klasické ľudové divadlo patrí už roky do výbavy ochotníkov. Predovšetkým černovských. Po minulé roky Urbánkovo Strašidlo, Hollého Kubo. Tohto roku to bol černovský autor Lauček s Puknutým zvonom. Beznádejná šanca získať lístok čo i len na druhú reprízu. A to kapacita sály v Černovej je okolo 400 miest!
Aj v Likavke ponúkli na tieto Vianoce Kuba. Vážnejšie to zobrali v Hubovej a siahli po Tajovského Matke.
Protiváhou ochotníckej klasike je ponuka neprofesionálneho divadla RosaThea. Každoročne nové naštudovania prinášajú hry súčasných autorov. Dušou celej dramatickej tvorby, ako aj skupiny, je režisérka a dramaturgička Marianna Stančoková. Na Podhore sa jej podarilo vytvoriť v nových priestoroch zaujímavé divadelné štúdio. Optimálne riešené pre komorné hry a bezprostredný kontakt s divákom.
„Nie som si istá, či rôzne konotácie v tomto predstavení vedia vyvolať odozvu aj u stredoškolákov,” povedala Marianna Stančoková v rozhovore s odchádzajúcimi divákmi z predstavenia Solitarita. Autorom je mladá rumunská autorka Gianina Cărbunariu.
Áno, predsa dvadsať rokov, ako odznelo odspievané známe expremiérovské finále „idem od vás” je vek mladého človeka na prahu dospelosti. Politické reminiscencie a odkazy citácií vytvárajú historický rámec doby. Inscenácia nežaluje, nepranieruje. Len sa usmieva.
Zároveň uvoľňuje, oslobodzuje.
Najmä teraz. V napätej predvolebnej dobe, keď už začína byť naša spoločnosť unavená zápasom o korytá a sprievodnou špinou okolo politiky.
A tu práve silný psychologický moment takejto umeleckej snahy. Prináša uvoľňujúcu zábavu nad kŕčovitým politickým zápasom, ktorý vidíme aj okolo seba. Povznesená ľahkosť bytia nad trápnosťou snahy. Čitateľné vo viacerých vrstvách. Takto, alebo aj takto, sa meria hĺbka umeleckého výrazu.
Temporytmus rozprávania, hudba, rekvizity, Betkine nohy, divadelné štúdio a - a bolo by toho aj viac, jednoducho, treba zažiť...! Ak čítate tento článok a neboli ste - tak choďte. Ak sa vám práve nedá, pošlite známych.
Ďalšie reprízy budú v sobotu 29. februára a 21. marca o 19.00 hodine. Divadelné štúdio RosArt nájdete na pešej zóne, ulica Podhora 18 na 2. poschodí.
A treba ísť aj preto, lebo, zdá sa, že v Ružomberku sa začína vytvárať stabilná divadelná scéna. Zapĺňa chýbajúci pilier v ponuke kultúrnych príležitostí Ružomberka.
„Tomáš, a to sa nehanbíš, tak nadávať pred všetkými?” Šteklia kamaráti pri odchode sympatického protagonistu.
Stančoková nikdy neuhýbala pred vulgarizmom dnešného jazyka, a tým aj verejným obrazom našej doby. Vo svojich inscenáciách ho predkladá v otvorenej podobe, ako prekvapivý interpunkčný akcent.
V najnovšej hre nastavuje zrkadlo - snobom, výberovým konaniam a óperkovým prácam, a s tým súvisiacou šikanou a ponižovaním. Pripomenie podlú dobu komunistov a načrie aj do súčasnej komunálnej politiky. Azda by aj niekto namietal nad politickým leitmotívom inscenácie. Ale to je presne, jemnou formou a predovšetkým humornou, pridaná hodnota tohto predstavenia. Reakcie publika to potvrdzujú, aj keď, samozrejme, repliky viac rezonujú starším divákom, zorientovaným trochu vo svete politiky.
Do police s Kubom by Stančoková zrejme nikdy nesiahla, veď aj načo, keď ho berú sústavne všetci naokolo. No nie tak celkom. Určite by zaujal práve Kubo pod jej rukami a možno by zabral aj v klasickej Černovej.
Aspoň na hosťovanie, ak nie na stálo, by si tu mohli akvizíciu menom Marianna Stančoková na post režiséra skúsiť...!
Vivat Stančoková by mohlo potom burácať preplnenou sálou.

Zatiaľ len s hrejivým odkazom z tohto predstavenia: „Vivat (po)slušné Slovensko...!”
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.2/2020)