Oľga Jackovecová: Stretne sa ešte s (bývalými?) hráčkami?

RUŽOMBEROK (Ján Svrček, foto Rudolf Maškurica) - "Mám sa super, je tu krásne, jasná obloha a už veľmi teplo. Ľudia chodia v tričkách a v kraťasoch. Samozrejme, denne zaraďujem potulky k nášmu úžasnému Azovskému moru, ktoré mám veľmi rada. Niektorí odvážlivci sa aj kúpali. Pre mňa je ešte voda veľmi studená,“ spustila Oľga Jackovecová z rodného vyše 100–tisícového Berďanska po našom úvodnom oslovení. Počas telefonického rozhovoru s ukrajinskou basketbalistkou, ktorá tri roky spojila s MBK Ružomberok, sme boli zvedaví na spôsob jej repatriácie do vlasti, na pocity z uplynulej sezóny a pýtali sme sa aj na budúcnosť.
Ako ste sa zo Slovenska dostali domov? Vyskytli sa aj nejaké problémy?
„Bola to ťažká cesta, transport som stihla viac–menej na poslednú chvíľu. Ukrajinský prezident už dlhšie avizoval, že kvôli koronavírusu sa budú zatvárať hranice, preto vyzýval ľudí, aby sa čo najskôr vrátili. To bolo ešte v čase, keď sa na Slovenku hrala extraliga. Potom bola súťaž prerušená, prestalo sa aj trénovať, no zostala som v Ružomberku. Jedného dňa som sa však z ukrajinských správ dozvedela, že za dva-tri dni sa už vôbec nebude dať dostať na Ukrajinu. V tej chvíli mi došlo, že je zle, že treba konať. Hneď som aj ´zbuntošila´ Iľju, svojho priateľa, ktorý pracoval v Bratislave. Zbalila som všetky veci, ktorých bolo neúrekom, bez Iľjovej pomoci by som to ani na stanicu neodniesla. Spolu sme cestovali vlakom do Košíc, kde nás čakala moja bývalá spoluhráčka z Ružomberka Beáta Janoštinová. Autom nás odviezla na slovensko-ukrajinskú hranicu. Bol už ale večer a na mieste sme sa dozvedeli, že ľudí budú púšťať až ráno. Nasledovala jedna noc u rodičov priateľa Beáty a na druhý deň sa presun zopakoval. Našťastie, bez problémov sme sa dostali cez hraničný prechod a peši aj s taškami kráčali do Užhorodu. Až tam sme sa dozvedeli, že práve v ten deň bola osobná vlaková aj autobusová doprava na Ukrajine prerušená. Pred nami stála takmer neriešiteľná otázka, čo ďalej. No stal sa menší zázrak, predsa sme objavili autobus, ktorý vyrážal do Kyjeva a po 12–hodinovej štreke nás privítalo hlavné mesto. Lenže, to sme boli iba zhruba v polovici cesty domov. Zo stanici v Kyjeve, kde bolo veľa ľudí, síce vkuse odchádzali autobusy rôznymi smermi, ale vždy sme dostali rovnakú odpoveď, že sú úplne plné. Tak sa to opakovalo štyri dní, počas ktorých nás prichýlila priateľova sestra. Potom sme zrazu naďabili na malý autobus, ktorý mal namierený práve do Berďanska. A po trinástich hodinách som bola doma.“
Čo nasledovalo v rodnom meste?
„Aj u nás platí 14–dňová karanténa pre všetkých repatriantov. Dva týždne sme boli doma, neprijímali návštevy, nikde nevychádzali, akurát telefonicky a cez sociálne siete sme sa bavili s okolím.“
Aké pravidlá musíte teraz dodržiavať? A čo ulice, sú plné?
„Po našom návrate, veľa ľudí von nechodilo, už ale mesto viac žije. Ľudia chodia na prechádzky, von s deťmi, so psami, tiež prichádzajú k moru. Musia byť ale chránení rúškami, pričom pohyb je dovolený maximálne v dvojiciach.“
Aké pocity máte z poslednej nedokončenej sezóny v Ružomberku?
„Aj keď sme odohrali veľa pekných zápasov, robili radosť našom fanúšikom, stále cítim veľký smútok. Skončil sa môj trojročný angažmán v Ružomberku a nemohla som sa so všetkými rozlúčiť. Môj odchod sa zbehol veľmi rýchlo. Sedela som v byte v Ružomberku a zrazu som si uvedomila, že je posledná šanca dostať sa domov. S niektorými babami som si ešte stihla dačo povedať, no nie so všetkými. Už som nebola ani s manažérom Radoslavom Popelkom, ani s trénerom Jurajom Sujom. Veru, takto som si to nepredstavovala.“
...
(čelý článok si môžete prečítať v Ružomberskom hlase č.9/2020 - k dispozícii v predaji stále - bezplatne k aktuálnemu vydaniu - v kaderníctve Sympatia na Podhore v Ružomberku)