Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto Stanislav Surový) - Keď sa nášmu priateľovi, známemu či kolegovi deje krivda, keď mu niekto ubližuje, uráža ho, neprávom obviňuje, či mu inak škodí – a my nezasiahneme, len sa ticho prizeráme – je to v poriadku? Nie je, samozrejme. Ale, keď je to tak, prečo to často robíme? Prečo strkáme hlavu do piesku ako pštros a tvárime sa, že sa nás to netýka? Prečo akoby zapierame blízkeho človeka, alebo hoci „len“ kolegu či známeho – podobne ako Peter (trikrát) zaprel Ježiša, že ho nepozná?
Zrejme je to kvôli našej pohodlnosti. Nechceme mať s tým nič spoločné, nechceme si „špiniť ruky“. Nechceme riskovať.
Ale, čo riskovať?
Že nás budú „spájať s tým, na koho sa neprávom kydá hnoj“? Nechceme riskovať, že sa do niečoho „namočíme“? Alebo, nechceme riskovať – vyjsť zo svojej pohodlnej ulity a pomôcť človeku, ktorý to evidentne od nás potrebuje, aj keď to nepovie?
Omyl. Možno nechceme riskovať, ale ani si to asi neuvedomujeme, no riskujeme.
Možno podvedome ohrozujeme vzťah s človekom, ktorému na nás záleží. Často z vypočítavosti, sebectvu, egoizmu, kvôli možnej strate pohodlia, zapierame tých, ktorí by sa v opačnom garde nás zrejme zastali...
Ak sme v tom momente, o ktorom hovorím, ticho, riskujeme oveľa viac, ako len povrchné reči. Ak prídeme o človeka, o jeho dôveru, ak ho sklameme len preto, lebo nám to práve v tej chvíli vyhovuje, nie sme hodní nazývať ho priateľom, kolegom, dobrým známym.
Majme oči otvorené a ozvime sa, keď nás druhý potrebuje, keď sa mu krivdí.
Nabudúce môžeme byť totiž v jeho koži my...
(článok sme uverejnili ako Úvodník v Ružomberskom hlase č.13/2020)

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: