Ružomberský hlas
  • Piatok 29. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

LOS ANGELES/RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto KVD) - Počas vzájomnej komunikácie nás priam šokovala takmer dokonalou slovenčinou. Po 22 rokoch, čo už nežije na Slovensku, ale v Kalifornii (USA), je Katarína Van Derham, pôvodným menom Katarína Ambrušová, stále hrdou Slovenkou. Stále chodí pravidelne domov, do Ľubochne a Ružomberka, stále je v kontakte s rodinou, a na svoj rodný kraj nedá dopustiť. Dokonca v exkluzívnom rozhovore pre naše noviny priznala, že by rada trávila tu, doma, oveľa viac času. Žena, ktorá bola na titulke viac ako 60 prestížnych časopisov, ktorá založila vlastnú kozmetickú značku, vlastný módny magazín a účinkovala v mnohých, aj známych seriáloch, pochádza z Ľubochne a veľmi ochotne nám odpovedala na všetky naše otázky. Len pripomíname, že sme jediné tunajšie médium, ktoré ju počas pobytu v USA oslovilo so žiadosťou o rozhovor...
Nemôžeme začať inak, ako stručným predstavením. Ako si teda spomínate na svoje detstvo, mladosť, prežité v Ružomberku a Ľubochni?
„Mala som jednoduché, ale krásne detstvo. Rada som sa zapájala do rôznych aktivít, ktorých za minulého režimu bolo neúrekom. S rodičmi sme chodili na výlety do prírody a navštevovali sme hrady a zámky. Rodičia ma nikdy neobmedzovali a veľmi som im za to vďačná. Voľnosťou mi dali možnosť sa stať tým, kým som chcela byť.“
Po skončení základnej školy ste asi ešte nemali celkom jasno, čo ďalej...
„Samozrejme, ešte nie. Ťahalo ma však dobrodružstvo. Na internát som nechcela ísť, lebo mi doma bolo dobre, tak som si vybrala školu, do ktorej som mohla dochádzať – SPŠT v Ružomberku. Na strednej priemyselnej škole textilnej, kde som študovala pradiarstvo, ma to veľmi bavilo, lebo som mala super spolužiačky. Celkovo, to obdobie bolo pre mňa vzrušujúce, pretože to boli tie prvé roky po prevrate a veľa vecí sa pred mojimi očami menilo. Bavila ma móda a krása, a mojou najobľúbenejšou televíznou šou bola Pobrežná hliadka. Práve kvôli nej som sa zamilovala do Kalifornie a jej životného štýlu.“
Keď ste opustili brány strednej školy, rok ste ešte študovali biznis v Žiline, a potom ste štyri roky pracovali pre francúzsku firmu Atalante. Predsa len, ako si spomínate na stredoškolské časy a Ružomberok tej doby?
„Veľmi rada, bolo to pekné obdobie. Ako malá som s bratom a rodičmi chodila do Rozkvetu, kde sme si vždy dali šľahačkový pohár a grilované kurča. Neskôr, keď som už bola na strednej škole, sme s babami chodili na zákusky do Očka. Už, myslím si, dávno neexistuje. V 1993 sa v Ružomberku o mne písalo po prvý raz, keď som vyhrala Miss SPŠT. Takže je mi cťou, že po 27 rokoch sa o mne v Ružomberku znova píše.“
Z toho sa tešíme aj my, zvlášť preto, že je to na stránkach Ružomberského hlasu. Prejdime však k ďalšej otázke, ktorú si možno v duchu položili aj viacerí čitatelia. Akým „zázrakom“ sa stalo, že dievča z dolného Liptova sa rozhodlo ísť za úspechom do USA?
„Musím sa priznať, že Amerika ma ťahala už odmalička. Veľkou inšpiráciou bol pre mňa môj otec. Mal rád americkú kinematografiu a ako mladý strávil 13 rokov na Dunajplavbe. Vždy mi rozprával zážitky zo západu, ktoré vo mne prebudili veľký záujem o spoznanie sveta. Pamätám si že už ako 9-ročná som počúvala americký rock&roll a nemeckú populárnu hudbu. Keď firma, pre ktorú som v Žiline pracovala, začala krachovať, rozhodla som sa odísť do Ameriky, čo v roku 1998 nebolo vôbec ľahké. Mojím cieľom bolo zostať v USA asi dva roky a potom sa vrátiť a otvoriť si v Ružomberku salón na vlasy.“
Teraz už vieme, že z dvoch rokov sa zatiaľ stala polovica života – 22 rokov... Ale, aké boli začiatky za „Veľkou mlákou“?
„Nuž, to by bolo na celú knihu... Keď som prišla do Kalifornie, tak mi po krátkej dobe bolo jasné, že za dva roky tam veľa peňazí nenašetrím. Je to drahý štát a ja som prišla len s 500 dolármi. Zo začiatku som musela zdieľať byt s 5 ľuďmi, a dokonca sme museli spať aj po dvoch v jednej posteli, aby sme náklady utiahli. Všetci sme robili pre upratovaciu službu, ktorú vlastnila česká dvojica. Po niekoľkých mesiacoch ma našinci okradli a vydierali. Ukradli mi aj to málo, čo som mala. Dva týždne som chodila v tom istom, aby som našetrila 500 dolárov, ktoré odo mňa chceli za moje veci. Vtedy som po prvý raz pocítila krutosť od vlastných ľudí. Vždy som si myslela, že našinci si v cudzine pomáhajú. Bola som mladá a naivná.“
Posuňme sa vo vašom životnom príbehu o kúsok ďalej. Hovoríte, že ste začínali v upratovacej firme. Aká to bola práca?
„Bola to drina, ale veľmi som za túto skúsenosť vďačná. Za ten rok, čo som upratovala domy, som sa veľa naučila o americkej kultúre a ich životnom štýle, ktorý bol úplne iný, než doma, na Slovensku. Bolo mi jasné, že sa chcem čo najskôr zaradiť do americkej spoločnosti a oddeliť sa od tej našej komunity, ktorá tam poväčšine iba kradla. Česť výnimkám!“
Skúsenosti s krajanmi ste teda nemali najlepšie. Ďalší vývoj udalostí už zrejme nabral predsa len pozitívnejší spád, alebo nie?
„Ale áno. Asi po pol roku, keď som išla z posilňovne, ma oslovil producent, ktorý organizoval turnaj v plážovom hokeji. Začala som robiť v kancelárii a bola som asistentkou zástupkyne riaditeľa. Hneď po prvom dni práce mi dali prezývku Počítačový Génius, lebo boli ohúrení mojou dobrou znalosťou počítačov. Nechápala som, ako mi mohli tak vo všetkom veriť. Na starosť som mala všetko možné, a oni nikdy nepochybovali, žeby som niečo nezvládla, alebo situáciu zneužila. Moja angličtina bola stále v začiatkoch a napríklad nemali problém mi dať zavolať a vyjednávať s Walt Disney štúdiami. Boli to prví ľudia, ktorí vo mňa verili a ja som išla na plné obrátky, aby som ich nesklamala.“

Spomínaný turnaj však skončil... Čo sa dialo potom?
„Musela som si nájsť novú prácu, čo bez pracovného povolenia nebolo ľahké. Začala som robiť hostesku v rakúskej reštaurácii v Santa Monice. Tam som raz dokonca stretla aj Vaša Patejdla a Dušana Rapoša. V tejto reštaurácii som časom musela skončiť, lebo ma tam šikanoval jeden z manažérov. Potom som začala pracovať v argentínskej reštaurácii, a to prostredie bolo pre mňa omnoho lepšie. Moc ma to tam bavilo, boli sme dobrý kolektív, keďže Juhoameričania sa radi bavia. Tam ma oslovila manželka jedného fotografa, s ktorým u nás v reštaurácii mali obed. Opýtali sa ma, či som modelka a či by som s nimi chcela nafotiť testy. Dovtedy som si nemyslela, že na modelku mám. Mám iba 164 cm a postavu som vtedy mala len takú normálnu, nič „modelkovské“! Ale, veľa ľudí sa ma počas tých dvoch rokov pýtalo, či som modelka a ja som nechápala, prečo, keďže ja som sa videla úplne ináč. Testy som s týmto duom nafotila. Videli vo mne veľký potenciál, našli mi módnu agentúru a stali sa mojimi manažérmi. A tu ten šoubiznis začal.“
Znovu urobme krok vpred. Dosiahli ste toho veľmi veľa. Boli ste na titulke desiatok prestížnych časopisov, hrali ste v známych seriáloch, založili ste vlastnú kozmetickú značku či časopis. Nestúpla vám sláva do hlavy? Ako vnímate svoju premenu z neznámej dievčiny na populárnu osobnosť z USA?
„Pravdupovediac, ja to vnímam inak. Veľmi som sa za tú dobu, čo som tu nezmenila, len sa z dievčiny stala žena. Som tu už predsa len 22 rokov, čo je presne polovica môjho života. Do Ameriky som išla za dobrodružstvom, a nie za slávou. Mňa baví robiť s ľuďmi. Neprejde deň čo by som nemyslela na Slovensko, na tú našu krásnu prírodu, rodičov... Ja som Slovensko mala vždy rada, len som sa chcela rozvíjať, a na to bolo Slovensko vtedy pre mňa malé. Ostala som „normálna“ asi preto, lebo v živote som robila s pravými veľkými celebritami a videla som, že tie pravé hviezdy sú skromné a milé. Nikto nebol namyslený, boli veľmi profesionálni a nad nikým sa nepovyšovali. Je smutné, ako často bulvár vytvára jeho čitateľom o celebritách nepravdivý obraz.“
Ako sme už uviedli, je veľa toho, čo ste v USA dosiahli. Na čo ste najviac hrdá?
„Vo všeobecnosti napríklad na to, že som všetko dosiahla poctivou prácou, a nie po protekcii, alebo „cez posteľ“. Čo ma najviac teší, je to, že moja povaha bola v Amerike vždy ocenená. Myslím si, že to je jeden z pravých dôvodov, prečo som tam, kde som. Vždy som bola milá a Američania chceli so mnou robiť. Častokrát ľudia spájajú milosť so slabosťou a ja viem že v dnešnej dobe byť milý, alebo milá, je guráž a nie slabosť. Keď prídem na Slovensko, často sa stretnem s tým, že ľudia nechápu, ako môžem byť taká milá a skromná. Takmer každý, kto ma nepozná, očakáva, že budem namyslená.“
Aké ciele máte ešte pred sebou, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
„Je toho ešte dosť. Väčšinou sa týkajú biznisu. Taktiež by som chcela napísať knihu o svojom príbehu, ktorú odo mňa stále slovenskí a českí fanúšikovia žiadajú. No, a rada by som si zahrala v nejakej slovenskej rozprávke.“
Tak, veríme, že sa vám to podarí. Zostaňme na chvíľu aj pri súčasnosti. Čomu sa venujete najviac, ako stíhate skĺbiť pracovné povinnosti a rodinu?
„Los Angeles, kde žijem, je o práci a pracovaní. Tu sa človek nezastaví a víkendy takmer neexistujú. Väčšinu môjho času venujem môjmu mediálnemu biznisu a zvyšok času venujem môjmu YouTube kanálu, ktorý mám s českou kamarátkou Adel. Prostredníctvom videí so slovenskými a českými fanúšikmi zdieľame náš život v Kalifornii a radíme im ohľadne krásy. Žijem tu s priateľom, ktorý je pôvodom Čech, a tak si nejako spolu žijeme ten americký sen.“
My sme regionálne noviny. Pristavme sa teda práve pri dolnom Liptove. Kedy ste tu boli naposledy, a kedy sa sem najbližšie chystáte znovu?
„Chodím domov každé 2-3 roky. V Ľubochni mám stále mamku s otcom. Vždy zájdem aj do Ružomberka, nech vidím, čo je tam nového. Býva tam aj moja teta. Domov som chcela skočiť aj tento rok, ale kvôli pandémii to asi nepôjde. Tak snáď mi to vyjde budúci rok.“
Čo sa vám vybaví ako prvé, keď sa povie Ružomberok, Ľubochňa, Liptov...?
„Je to samozrejme Ľubochňa, ktorá zosobňuje moju rodinu, moje detstvo. A aj Ružomberok a textilná priemyslovka. No a potom Liptov, pretože si predstavím kraj pod Tatrami, očarujúcu prírodu. Je to môj domov, a vždy bude. Dúfam, že tam v blízkej dobe budem môcť tráviť viac času.“
Máte aspoň občas nielen záujem, ale aj priestor sledovať dianie u nás, v Ružomberku a okolí?
„To viete, že áno! Všetko sledujem a s rodičmi sa o dianí bavím aspoň raz do týždňa. Človek by si asi myslel, že keď sa raz niekto, ako ja, zo Slovenska odsťahuje, že mu na Slovensku viac nezáleží. Ale opak je pravdou. Každý našinec, ktorého som tu v USA kedy stretla, stále myslí na Slovensko a ako sa tam chce vrátiť. A každý sleduje slovenské správy. Ja tu mám aj slovenské televízne stanice, ktoré s priateľom sledujeme, hlavne cez Vianoce. Často si púšťame aj slovenské rádiá a rozčuľujeme sa nad politikou (smiech).“
Máte vôbec čas na súkromný život? Čo najradšej robíte vo voľnom čase, aké sú vaše záľuby?
„Veľmi ma baví moja práca, rada nakrúcam videá pre môj YouTube kanál. Práca a záľuba sú u mňa spojené. Aj keď idem na nejakú akciu, vždy mám so sebou kameru a nakrúcam, či už pre môj časopis, alebo pre Slovensko a Česko. Takisto, keď cestujem.“
Aj nás ste vo vzájomnej komunikácii milo prekvapili takmer dokonalou slovenčinou. Viete stále dobre hovoriť vašou materinskou rečou?
„Myslím si že moja slovenčina je stále celkom dobrá. Z niektorých oblastí neviem niekoľko slovíčok, len preto, lebo vznikli až potom, čo som zo Slovenska odišla, alebo ako mladá som ich na Slovensku nepoužívala. Napríklad, výraz „nadčasová móda”. To ma len nedávno naučili moji fanúšikovia. Moc ich to baví, keď sa od nich niečo nové dozviem a ja ich spätne učím o veciach, čo som sa naučila v USA. Na Slovensku je toľko úžasných ľudí!“
A na záver, po príjemnom rozhovore, si dovolíme požiadať o váš odkaz pre čitateľov Ružomberského hlasu...
„Veľmi rada. Milí čitatelia novín vášho domova, rada by som vám touto cestou poďakovala za to, že ste boli súčasťou najdôležitejšej etapy môjho života, ktorá mi do budúcnosti dala silný základ. Veľmi som hrdá na to, že som jednou z vás. Prajem vám len to najlepšie a teším sa, keď vás opäť uvidím.“
KTO JE KATARINA VAN DERHAM?
Vlastným menom Katarína Ambrušová. Narodila sa 11. decembra 1975 v Ružomberku, detstvo prežila a vyrástla v Ľubochni, kde chodila aj do základnej školy. Stredoškolské vzdelanie ukončila na SPŠ textilnej v Ružomberku. Ďalej študovala súkromnú školu biznisu Ratio Educationis v Žiline.
V roku 1998 odišla do USA. Vlastnou šikovnosťou, poctivou prácou a snahou sa vypracovala na modelku, herečku a publicistku. Je zakladateľkou populárneho časopisu Viva Glam Magazine, ktorý sa môže popýšiť viac ako 5 miliónmi zhliadnutí za mesiac.
Účinkovala vo viac ako 20 reklamách a vo vyše 60 prípadoch sa ocitla na titulných stranách prestížnych časopisov.
Založila vlastnú kozmetickú značku na rúže pre ženy – Glamour Garden.
Ako herečka si zahrala vo svetoznámom seriáli Monk, účinkovala aj vo filmových dielach Unbelievable (2020), Entourage (2009), Sports Soup (2009), Kendra on top (2013) a iných.
AKO SI NA ŇU SPOMÍNA MARTIN HROMADA?
Mestský poslanec, vedúci oddelenia kultúry Žilinského samosprávneho kraja a Ružomberčan Martin Hromada vyrastal a študoval na strednej škole v rovnakom období, ako Katarina Van Derham. Jeho spomienky na ňu zhrnul exkluzívne pre naše noviny takto: „Bolo to naozaj už dávno, keď sme sa mladí vídavali na viacerých pekných podujatiach ako školské plesy, tanečné venčeky, či stužkové. Boli sme silné ročníky, bolo nás veľa. Katarína bola však neprehliadnuteľná. Mala dlhé prirodzene blonďavé vlasy. Najčastejšie sme sa však ako študenti vídavali cez veľkú prestávku, keď sme chodili na nákup desiatej do potravín oproti gymnáziu, kde chodili študenti z blízkych škôl. Niekto si kúpil dobošku, lekvárnik, či vlašský šalát. Potom sme na lavičke pred obchodom len tak „kecali“ a vtipkovali. Katarína bola úplne normálna baba, s ktorou sme neraz prehodili niekoľko slov. Samozrejme, že sme riešili aj jej nádherné vlasy. Pamätám si, ako sebakriticky poznamenala, že už (vlasy) nie sú, čo bývali, ako začala chodiť do školy do Ružomberka... Po strednej skole sme sa už nevideli. A ktovie, či by si ma ešte pamätala...“
(rozhovor sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.16/2020)

Vyhľadávanie

Piatok 29. marec 2024
0:0:0
Online: