30 rokov v rukách a srdci

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - Čas letí ako bláznivý, spieva Karel Gott. Neostáva iné, len s ním súhlasiť. Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje pravdivosť týchto slov. Objem času v počte a sile niekoľkých desaťročí, poznačí spôsob a charakter života jednotlivca. Kolektívu, viacerým, známym i menej známym, ktorým sa tento čas venuje, pridá na hodnote a kvalite života. Mnohí si to možno ani neuvedomujú. Obetavosť a zásluhovosť nie sú termíny, ktoré by sa dnes so záujmom a nadšením nosili. Každý chce dnes všetko hneď a najlepšie zadarmo. Nech mladí prepáčia, ak sa v týchto slovách náhodou poznajú. Zároveň vďaka, ak ich aj náhodou čítajú.
Venovať čas a záujem umeniu nie je v živote ľahké. A v muzike už určite nie. Ak sa hudobné umenie spojí aj s duchovnými hodnotami, vzniká väčšinou záväzok na celý život.
Vlak, expres, uháňajúci veľkou silou svojho rušňa, stojí potom už len na máloktorej stanici. A už vôbec nie na takej, kde možno vystúpiť. Možno však aj zatiahnuť brzdu. Nech už sú okolnosti akékoľvek, analýza teraz na mieste nie je. Len poďakovanie.
Poďakovanie kantorke, organistke a klaviristke, hudobnej pedagogičke, Oľge Brunckovej. Treba dodať, že aj speváčke s mimoriadnym altom príjemnej farby. Roky práce a zanietenia v ružomberskom cirkevnom zbore evanjelickej cirkvi a. v. vyorú nemalú brázdu. Vďaka v podobe kytice, je symbolickým obrazom koncentrovaných 30 rokov systematického odovzdania sa hudbe v cirkevnom živote.
Práve nedeľa 6. septembra bola onou pomyselnou konečnou stanicou v rýchliku života Olinky. Tak, ako ju všetci v zbore volajú a poznajú. A tak, ako sa aj všetkým rozžiari tvár, pri stretnutí s ňou. Hodnotové ukazovatele na grafe života.
Len nedávno mohlo najmenej celé Slovensko sledovať v priamom televíznom prenose evanjelické Služby Božie z ružomberského chrámu. Pod hudobnou taktovkou, povedzme rovno, že pod rukami, na klaviatúre organu, koho iného, ako Oľgy Brunckovej.
Žije s cirkevným zborom a jeho kostolom od mala. Popri kantorskej službe celé roky niesla aj úlohu zbormajstra cirkevného spevokolu. Štvrtky nácvikov každý týždeň sú porátané len v knihe života. Ako citlivý muzikant, ťažko znášala prechod na digitálny nástroj, zo starého, akustického organa. Na tomto organe, umiestnenom na chóre, mala aj vlastné koncertné vystúpenie.
Zub času a diktát ekonomiky vstupuje aj do hudobného diania v cirkvi. A jedno v ktorej. V Ružomberku je jediný, nový, akustický organový nástroj v jezuitskom kostole. Inde nie. Aj takúto kvalitatívnu ujmu berie citlivý muzikant, ako je Oľga, dosť ťažko.
Azda raz príde doba a driemajúce píšťalové organy v ružomberských kostoloch sa ozvú svojím rodným hlasom...
V našom žití sú veci a hodnoty, ktoré sa číslami vyjadriť nedajú. Vážime ich srdcom, meriame duchom. Vstupujú do našich pocitov, nálady, správania. Násobia radosť, ale aj delia sily. Aritmetika života má svoju tichú zákonitosť.
Aktuálne trendy niektorých politických prúdov by teraz rady nanovo usporiadali vzťahy štátu a cirkvi. Prípadne asi, čo sa ani komunistom nepodarilo, by náboženský život najradšej vykázali zo spoločnosti.
Takéto snahy sú v záujme tých, čo si ďalej od nosa nevidia. Frontmen našej cesty životom sa nad tým môže len pousmiať, keď poznamenáva, že Jeho Kráľovstvo nie je z tohto sveta.
Môžeme si ho však priblížiť, hoci hrou na organe...
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.17/2020)