DRAK SA VRACIA

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - Román klasickej slovenskej literatúry Dobroslava Chrobáka približuje obavy dedinčanov z návratu Draka, ktorému prisudzujú nešťastné udalosti, škody na zdraví i majetku. Už tu autor správne vystihol tienistú stránku ľudských postojov a správania, typickú, žiaľ, aj pre alebo najmä, nás Slovákov. Radi a s obľubou si vieme nájsť jedinca vinného najlepšie za všetko. Predovšetkým na politickej scéne.
Teplo 60. rokov
Tento román poslúžil ako literárna predloha pre filmovú adaptáciu rovnomenného titulu. V 60. rokoch po ťažkej stalinskej dobe nastalo spoločenské a politické oteplenie.
Politickí väzni, najmä z radov kňazov, boli rehabilitovaní.
Otvorene sa poukazovalo na zločiny komunizmu a s ním spojenej tajnej služby ŠTB. Umenie sa samoživne obrodilo, pocítilo slobodnejšiu atmosféru. Vznikali nové hudobné skupiny a najväčšie spevácke legendy a osobnosti vyrástli práve v tejto dobe. Filmová tvorba bola na Slovensku vo svojom najtvorivejšom prúde. Nakrútili sa hrané filmy, ktoré patria najmenej do európskeho kultúrneho bohatstva.
Filmári na Vlkolínci
Pre prostredie deja filmu Drak sa vracia si zvolili jeho tvorcovia z veľkej časti aj náš Vlkolínec. Vtedy netvoril žiadnu turistickú a už vôbec nie kultúrnu atrakciu. Autentický život tu bezprostredne atakoval každodennú ťarchu o uživenie sa v podhorskej osade.
V tom čase boli samozrejmosťou hnojiská na priedomí, podobné tým, ktoré teraz obdivujeme v alpských krajinách. Niže dolného konca filmári dostavali niekoľko makiet chalúp, okná ostatných zmenšili maskovaním na menší rozmer.
Čiernobiela dráma s hereckými špičkami, ako Radovanom Lukavským, Gustávom Valachom a Emíliou Vášáryovou, sa finalizovala koncom 60. rokov. Tragikomicky a paradoxne s udalosťami roku 1968.
Drak prišiel
Práve v tom období sa dostávala spoločnosť, kvárená predtým boľševickými praktikami, na ihrisko života so širokými mantinelmi. Obnovila sa skautská organizácia, zrušila cenzúra tlače, vznikali nové tituly novín a časopisov.
Aj tieto noviny, ktoré práve čítate, Ružomberský hlas, uzreli svetlo práve v novej, oduševnenej, atmosfére.
Avšak stalo sa, čo sa nemalo. Šťastné uvoľnenie nemohlo ujsť pozornosti bdelého veľkého brata z východu. Zahryzol pazúry do prakticky bezmocného štátu. Svojím chvostom zmietol všetky snahy o nový slobodný život.
Viac ako dvadsať rokov sa rozvaľoval v našej kuchyni, špajzi aj obývačke. Svojou prítomnosťou nás obšťastňoval na uliciach, cestách, letiskách.
Aj keď si fandil, že tu bude na večné časy, podarilo sa mu jeho hlavu s rozdrapenou papuľou zoťať.
Drak a jeho hlavy
Viacero hláv zvykne mať taký drak. S pandemickou podobou, ktorou nás napadol takmer na začiatku tohto roka, sa naša generácia ešte tak výrazne nestretla. Počiatočný boj s ním bol spočiatku opatrný, neskúsený.
Prevaha sa postupne prichyľovala na našu stranu. Už-už sa zdalo, že aj víťazstvo je blízko a drak odchádza. Nebolo. Drak sa vracia. September bude asi veľkou skúškou, kde sa ukáže, čo bude ďalej. Počty nakazených stúpajú, vyčleňujú sa rizikové štáty. Do štatistiky úmrtí prispel aj Ružomberok.
Africký mor ošípaných akoby popri kovide ťahal za kratší koniec. Ale tiež sa každodenne pripomína. Možno sa znova ocitneme v karanténnom prežívaní všedných dní. Pri pofajčievaní na balkóne svojho dvojizbáku budeme zrejme nadávať na obmedzenú formu života, uzavretosť medzi stenami bytu, stiesnenosť dvoch-troch ľudí v malom priestore.
Znova, v predstave, keby sme sa mali vrátiť na Vlkolínec a skúsili si predstaviť život troch generácií v priestore malej izby drevenice. Nezriedka aj štrnásť ľudí dokázalo prežívať celé stáročia okolo jedného stola a jednej misy.
Neprichádzal dôchodok, ani kompenzácia platu. Všetko bolo treba zadovážiť vlastnými rukami.
Sviatočné ničnerobenie alebo dovolenka boli neznáme pojmy. Návšteva blízkeho mesta zase zážitok, možno aj na celý rok a hlavného na celý život.
Práve toto leto si mnohí bez zahraničnej dovolenky nevedeli predstaviť jeho prežívanie. Výsledky takejto aktivity nenechali na seba dlho čakať. Importovanej nákazy je štatisticky najviac. A zrejme aj pri tom ostane. Budeme sa musieť prispôsobiť svojím životom na jej neustálu prítomnosť.
Ako tak sa rozbehli aj veľké športové podujatia, najmä cyklistické preteky vo Francúzsku a tenis v USA. Rovnako aj medzinárodný futbal, ale v sprievode prázdnych smutných tribún.
Drak náš každodenný
Najväčším drakom býva ten, ktorý je ukrytý priamo v každom z nás. Často pripomína svoj návrat. Omína svojou prítomnosťou, vniká do nášho správania, rozhodovania. Núti nás viacej tlačiť nohu do plynového pedála nášho auta.
Zvlášť v meste sa to dá pekne pustiť dole ulicou Plavisko alebo Makovického. Na svojich krídlach nás unáša diaľnicami, či ostatnými cestami. Čierne čísla po letnej sezóne hovoria o všetkom. Zvlášť smutné, ak zahŕňajú aj detské obete dopravných nešťastí.
Nepodliehame moci vlastného draka len v krajných situáciách. Odstavné plochy okolo ciest nášho milovaného Slovenska sú akoby bielou čipkou zdobené množstvom vyhodeného papiera, obalov, plechovíc a fliaš. Koľká bieda ducha, ktorý podľahol nutkaniu draka rýchlo sa zbaviť odpadu.
Vedro špiny z hĺbky vlastnej duše vieme pri onej dračej výzve pekne, hlavne anonymne, vyšplechnúť aj do komentára v internete. Až taká úľava. Osobná skrytosť nám dáva silu arogantnej zbrane.
Príkladov sily draka, s návodom na zlo, je mnoho.
Riešenie však len jedno. Treba začať od seba...!
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.17/2020)