Posledné Drobnosti motýľa...

RUŽOMBEROK (Michaela Milá, foto Kazimír Sudien) - Posledné Drobnosti motýľa...
O tom, že náš dlhoročný spolupracovník Bohumil Motejlek už nie je medzi nami, sme vás už informovali v minulom čísle Ružomberského hlasu a venovali sme mu článok so stručným životopisom. V tomto vydaní našich novín sa chceme vrátiť k jeho tvorbe. Viacerí z nás v redakcii s jeho textami pri rôznych príležitostiach pravidelne pracovali dlhé roky, preto by sme vám Bohumila Motejleka ešte raz prostredníctvom nich pripomenuli. Vybrali sme niekoľko krátkych z nášho redakčného archívu spred pár rokov. Spomíname s nádejou.
Patriarcha
To, čo oni nazývali starnutím, považoval za vývoj. Za príčinu vzniku stareckej demencie pokladal lenivosť ducha! Túžil stať sa dôstojným, váženým starcom. Aby sa ním stal skutočne, čas dovtedy chcel, ak mu to osud dovolí, využiť činnosťou v prospech všetkých.
Postupné kroky
Chceš sa stať novým človekom? Pri napĺňaní tohto cieľa dosahuješ drobné úspechy! No pri zdôverení sa o nich, ťa odmietajú? Nemusíš ísť „s bubnom na zajace“! Pokojne napreduj, hoci malými krokmi. Napokon ťa prijmú takého, akým si sa stal. S prekvapením!
Hlboké žriedlo
Veril, že každý človek je poučiteľný. Z tohto hľadiska pristupoval ku všetkým bytostiam ako k poučiteľným, na ktorých s určitými znalosťami môže každý budovať. Rezignoval nad speváckymi nedostatkami známeho, ktorý napriek opravovaniu nebol schopný zaspievať melódiu a komolil slová aj pri spievaní hymny, a taký nebol sám. Musel žasnúť nad žriedlom hlúposti vo svojom okolí, ktoré sa stávalo vďačným terčom jeho kritiky.
Diaľkové ovládanie
Často k nemu prichádzal syn, a tomu na ruskom rádiu vždy naladil Slobodnú Európu. Počúvali spoločne Krylove pesničky. So synom prichádzala k dedovi, ako volali synovho otca, vnučka. Patrila k deťom, ktoré robili rodičom starosti s jedlom. Dedo mal radosť, keď videl, s akou chuťou sa u neho vnučka najedla. Ale dedo sa zatváral do vnútorného sveta. Jeho smútok za manželkou, ktorá umrela pred rokmi, sa prehlboval čím viac. Keď umrel, pochovali ho do spoločného hrobu s manželkou.
Právo na život?
Sučka Dinka dožila desať rokov, keď ju začali prenasledovať problémy. Bohuš poznal jej správanie, a keď zistil, že z nej tečie krv, zobral ju na ruky a zaniesol k veterinárnej lekárke. Pani doktorka prehliadla psíčka podrobne, kým vyriekla svoj ortieľ. Povedala múdro: „Najprv by bolo potrebné vykonať jednu operáciu, a po nej ďalšiu.“ Bohušovi sa tisli slzy do očí, kým sa upokojil a opýtal sa veterinárky: „Pani doktorka, a zaručíte mi, že táto sučka vydrží ešte rok?“ Hneď neodpovedala, potom tíško prehovorila, že skutočnosť môže byť horšia, keď Dinku otvorí.
Bohuš sa rozhodol, že nechá urobiť Dinke eutanáziu, napriek tomu, že tá mala ešte aký – taký predpoklad na život, na posledné obdobie svojho života. Keď ju položil na pracovný stôl, dychčala únavným dychom. Pani doktorka jej oholila prednú labku a do vystúpnutej žily pichla náladovú injekciu. Dych zvieraťa sa stal hlbším, ležala pokojne, kým aj doktorka sa presvedčila, či môže Dinke nasadiť injekciu na eutanáziu. Roztok jej púšťala pomaličky – dlho, až kým bola presvedčená o skutočnom pôsobení. Odišla tichučko. Odniesol si ju do záhrady, kde ju zakopal. Toho roku, kde Dinka ležala, nenarástli žiadne plody.
Vývoj človeka
Ako školáčik som raz zahliadol vývoj človeka, až hen od opice po ľudoopa a ďalej, až po dnešného človeka. Už vtedy som pochyboval o vývoji, ktorý nám bol predkladaný, ale neskoršie som si uvedomil, že v obraze bol zachytený celý život jedného, alebo niekoľkých ľudí. Že ide o odpozorovanie niekoľkých základných typov človeka. Vraví sa, že sto ľudí, sto chutí, ale naopak, sú aj základné typy, ktoré zaručia, že ten – ktorý jedinec môže mať tie isté vlastnosti, tak ako platí pravidlo – všetci ľudia – všetko vedia!
Úprimným srdcom
Je známy paradox, že v zime sa najlepšie píše o lete, naopak, cez leto sa ľahko vybavujú spomienky spojené so zimou. Potichu z notesu čítam túto príhodu: „Kráčali sme nocou k domovu. Pod nohami vržďal sneh a nad hlavami nám jasne svietili hviezdy. Mlčali sme, a mne napadlo, aké ťažké je stať sa ozajstnou hviezdou. Byť hviezdou, k tomu je potrebné aj zrodenie. Dnes už to chápem, ale napadla mi iná súvislosť: je krásne, keď padá meteorit. Tak ako prskavka na vianočnom stromčeku, keď ožaruje radostné oči detí, spaľovaná vlastnou žiarou!
Niekedy budeme opäť kráčať nocou. Povieš: „Padá hviezda, mysli si niečo krásne.“ Budem myslieť na teba, na naše dieťa... Dočítal som rukopis a napadla mi súvislosť s vlastným životom, životom, ktorý nie je ani jednoduchý, ani ľahký, v ktorom každý deň sa vpečaťuje do vedomia a uvedomujem si jeho krásu...