Svoj život obetovala pre druhých

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto archív M.K.) - „Život meriame skutkami, nie časom.“ Túto pozoruhodnú vetu povedal rímsky filozof Seneca. Od jeho slov sa odvíja aj náš príbeh... Život človeka sa neskladá len z povinností. Z každodenných problémov, starostí, ich riešení a neustáleho zhonu. Z nakupovania, sťažovania si, chorôb, telefonátov či hádok. Život je aj o činoch, ktoré sú často prehliadané, akoby neviditeľné. O dobrých skutkoch, podľa ktorých si nás budú ľudia pamätať, podľa ktorých budú na nás spomínať.
Život je to, čo vám chceme predstaviť v nasledujúcich riadkoch. Život jedného výnimočného človeka, ktorý obetoval svoj čas na tomto svete predovšetkým v službe druhým.
Aby sme bližšie spoznali osobnosť, o ktorej píšeme, začnime tým, čo o nej povedali iní. Ľudia, ktorí ju poznali…
„Bola veľká bojovníčka po každej stránke. Mala päť súrodencov, ona bola najstaršie dieťa v rodine a už to ju pravdepodobne predurčilo na určitú zodpovednosť. Tam jej boli zakorenené vlohy starostlivosti nielen o nás jej deti, jej súrodencov, neskôr jej rodičov a do posledného dňa seniorov v domove, ale starala sa a pomáhala každému jednému z nás.“
„Odvahu preukázala aj v tejto ťažkej dobe. V dobe, ktorá nás a našich blízkych pripravuje o zdravie, a aj o život. V dobe postihnutej pandémiou neváhala aj napriek tomu, že jej zdravotný stav nebol stopercentný, testovať klientov, pomáhať slabším a chorým. Stála v prvej línii v ohrození.“
„Bola precízna a nemala rada povrchne odvedenú prácu. A k tomu nás všetkých viedla. Učila nás pracovať pilne, svedomito, poctivo, a taktiež prijímať kritiku, aj keď to nie je vždy ľahké. Vďaka nej sme pochopili, že práca ľuďmi, plnenie príkazov nadriadených a práce bez chýb je síce ozaj ťažká, ale pre nás obohacujúca.“
„Pri výkone práce sa nakazila koronavírusom, päť týždňov bojovala s týmto ochorením, napokon tento svoj boj prehrala. Osobnosť, ktorá svoj profesionálny život venovala ošetrovateľstvu a prispela k jej celkovému rozvoju. Viac ako 30 rokov pracovala na jednom pracovisku a to v Centre sociálnych služieb Likava. Od roku 1999 v manažérskej funkcii. Stála pri zrode novovzniknutého špecializovaného zariadenia, kde jej snaha vyústila do umiestnenia klientov na jednotlivé oddelenia podľa lekárskych diagnóz, čím sa zlepšila kvalita života klientov.“
„Na sneme Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek v roku 2006 bola zvolená do Rady komory a na pozíciu viceprezidentky pre nezdravotnícke zariadenia. Túto funkciu zastávala štyri volebné obdobia. Ako viceprezidentka bojovala za zachovanie pozície sestry v zariadeniach sociálnych služieb, bojovala o to, aby klienti aj v nezdravotníckych zariadeniach mali dostupnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť. Pracovala na tvorbe štátnej politiky, pripravovala vecné návrhy v procese tvorby právnych predpisov, odborných usmerneniach a legislatívnych návrhov v oblasti sestier pracujúcich v zariadeniach sociálnych služieb. Zúčastňovala sa rokovaní na Ministerstve zdravotníctva a Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny o pracovných podmienkach sestier, dodržiavanie právnych noriem v starostlivosti o pacientov – klientov. Publikovala v odborných periodikách, organizovala odborné konferencie i vzdelávacie aktivity pre zamestnancov špecializovaného zariadenia v oblasti starostlivosti o klientov s Alzheimerovou chorobou.“
Tento článok, slová, ktoré ste vyššie čítali, patrili Margite Kostúrikovej, Ružomberčanke, ktorá nás navždy opustila 15. januára vo veku 62 rokov.
Citovali sme (v tomto poradí) jej dcéru Moniku, kolegov v DSS Likava – dva odstavce, Slovenskú komoru sestier a pôrodných asistentiek – dva odstavce).
Bola držiteľkou Ceny primátora mesta Ružomberok „za aktívnu prácu pri rozvoji zdravotníctva“. Získala dve ocenenia Biele srdce na republikovej úrovni v kategórii Sestra v praxi (2006) a Sestra manažér (2015).
Bola človekom, ktorý svojím životom dokázal, že aj v dnešnej zrýchlenej, a v uplynulých mesiacoch pandémiou poznačenej dobe, je možné príkladne obetovať svoj čas, svoje chvíle pre druhých, pre pomoc ľuďom, ktorí to najviac potrebujú.
Neváhala pomáhať v prvej línii práve vtedy, keď to bolo najviac nebezpečné. Istotne cítila veľké riziko nakazenia sa, no ani to ju nezastavilo v ceste obety pre druhých.
Tento článok je len chabým a nekompletným výpočtom, len zlomkom toho, čo Margita Kostúriková počas svojho života a pôsobenia v CSS Likava, dokázala.
To podstatné totiž zostane v srdciach všetkých, ktorým pomohla, tých, ktorí na ňu nikdy nezabudnú a budú na jej dobré srdce a pomoc spomínať len v dobrom.
Svojím životom potvrdila, že bez ohľadu na okolnosti, vlastné ego, vlastnú bezpečnosť, vlastné pohodlie, môže človek aj v súčasnosti konať neviditeľné – ale o to väčšie dobré skutky, a dosiahnuť malé – veľké veci.
Nie pre seba, ale pre druhých...
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.3/2021)