KLÁŠTOR PLNÝ POKOJA A DOBRA

ĽUBOCHŇA (Ján Sokolský, foto rkhlas) - Pokoj a dobro! Takýmto pozdravom nás privítali v kláštore Školských sestier sv. Františka v Ľubochni, keď sme prejavili záujem o tejto cirkevnej ustanovizni napísať niekoľko viet. Kláštor je jediným živým kláštorom v dolnom Liptove, ktorý sa nachádza mimo okresného mesta. Na jeho existenciu sme prišli ná-hodou pri prechádzkach ľubochnianskym chotárom. Nachádza sa na návrší v širšom centre obce. Sestra Monika Masníková nás pre-viedla históriou kláštora, kongregácie Školských sestier, tak-tiež nám objasnila aktuálnu činnosť a bežný deň v tomto objekte.
Históriu prvého rehoľného domu v Ľubochni začali písať v roku 1968, ale k dávnejšej minulosti sa ešte vrátime. Prenesme sa do roku 1990, kedy na objekte nadstavili druhé poschodie, čím sa kapacita kláštora zvýšila na 26 miest. Kláštor slúži vo svet-skom ponímaní ako domov sociálnych služieb pre sestry v dôchodkovom veku. Po nežnej revolúcii sestry vypomáhali vyučo-vaním náboženstva na školách v okolí, no keďže pribúdala potreba opatery chorých sestier, nedalo sa to už personálne zvládnuť a museli vyučovanie ukončiť. „Po revolúcii mali ľudia z obce zá-ujem prísť k sestrám na modlitbu či na svätú omšu, no ich záujem sme mohli naplniť až po roku 2000, kedy sme rozšírili kaplnku. Po ďalších rekonštrukciách je aktuálne v dome 21 miest a jedna miestnosť pre návštevy,“ uviedla sestra Monika.
Pomoc okoliu, byť na osoh aj vo vyššom veku sa snažia napĺ-ňať aj v súčasnosti. „Pre farnosti v okolí už dlhé roky perieme, upravujeme kostolnú bielizeň. Jednorázovo sme v minulosti vypo-máhali pri rekolekciách kňazov, keď sme pre kňazov varili. Ak máme v komunite sestry s misijnou skúsenosťou, radi sa podelia o svoje poznatky s deťmi v škole na vyučovaní náboženstva.“ Ses-tra Monika tiež spomenula ako v dome doopatrovali známu osobnosť - kňaza Štefana Olosa. „Z Hubovej k nám dlhé roky prichádzal slúžiť sväté omše. Po mozgovej príhode zostal u nás takmer dva roky až do jeho odchodu na večnosť. Z vďačnosti za starostlivosť o tohto veľkého hudobníka prichádza po odpustovej omši v Ľubochni na sviatok svätého Cyrila a Metoda zahrať pred náš dom dychová hudba Supranka. Chcú aspoň takto potešiť sestry a zaspomínať si na pána profesora,“ priblížila zaujímavý moment.
Pomáhajú aj v dobe Covidu
Na otázku či sa aj nejako inak zapájajú do života miestnej komunity odpovedala: „Niektoré roky sestry pripravili divadielko pre deti v materskej škole, taktiež nechýbal program na svätého Mikuláša pre deti v našom okolí či v endokrinologickom ústave, v roku 2015 bol Rok zasväteného života a pridali sme sa k aktivite Deň otvorených kláštorov. Prišlo k nám vtedy viac ako 150 ľudí. Pomáhame obyvateľom Ľubochne pri opatrovaní niekoho z rodiny. Spolupracujeme aj s obecným úradom, v tomto období sme napríklad šili rúška pre obec. Cestu k nám si nájdu ľudia, ktorí prežívajú nejaké ťažké obdobie s prosbou o modlitbu. Niektorí sa k nám vrátili s poďakovaním, keď sa ich problém šťastne vyrie-šil. Podáme pomocnú ruku v situáciách, ktoré prináša život,“ po-znamenala M. Masníková.
Sestra Monika čitateľom Ružomberského hlasu poodhalila aj bežný deň v kláštore. „Začína sa skoro ráno, kedy sestry rozjí-majú. Potom sa stretneme o siedmej na spoločnej modlitbe litur-gie hodín. Spoločnú modlitbu máme trikrát denne – ráno, na obed a večer. Každý deň sa stretneme na spoločnej hodinovej adorácii pred vyloženou sviatosťou oltárnou. Na dennom poriadku je aj modlitba svätého ruženca a v pôstnom období je aktuálna krížová cesta. Okrem toho máme svätú omšu, ktorú však v čase pandémie sledujeme v televízii,“ naznačila.
Deň končia posvätným tichom
Raz do mesiaca majú celonočnú adoráciu, pri ktorej sa po hodine striedajú až do rána a modlia sa za rôzne potreby a úmysly. Na začiatku roka si vylosujú patróna na celý rok so špeciálnym úmyslom, za ktorý sa sestra modlí nasledujúcich 365 dní. „Deň končíme silenciom – posvätným tichom o desiatej večer. Celý deň pretkáva modlitba, práca a služby, ktoré život v takomto veľkom dome a spoločenstve prináša,“ zhodnotila.
Sestra Monika na záver priblížila turbulentnú históriu, ktorá predchádzala vybudovaniu kláštora v obci, ktorá leží v ústí jednej z najdlhších dolín Slovenska. Školské sestry pri-šli na Slovensko v roku 1919 z Čiech na pozvanie Andreja Hlinku. Do roku 1940 vyučovali na cirkevných školách rôznych stupňov v mestách a v dedinách. Provinciálny dom bol v Žiline. V roku 1940 všetky školy poštátnili. Necelých 10 rokov sestry učili spolu s civilnými učiteľmi podľa kvalifikácie naďalej v rôznych školách, až kým koncom školského roka 1949/50 nedostali všetky rehoľné sestry prepúšťacie dekréty a bolo im zakázané pôsobiť vo vzdelávacom systéme. Predstavitelia ministerstva školstva osobne hlavným predstaveným reholí rok predtým oznámili, že rehoľné sestry naďalej zamestnávať nebudú.
....
(celý článok si môžete prečítať v Ružomberskom hlase č.4/2021)