Odviate časom: Zarevúca

RUŽOMBEROK (František Dian, foto archív Liptovského múzea v Ružomberku) - Prikláňame sa k výsledkom skúmania archeológov a historikov, ktorí za najstaršie obývanú časť územia dnešného Ružomberka považujú tú časť chotára za riekou Revúcou, pred jej sútokom do Váhu. Možno čitateľa prekvapí, že nad skalným podložím v nádvorí Kaštieľa sv. Žofie bolo nájdené úštepové kamenné náčinie z obdobia neskorého paleolitu (18 000 – 9 000 rokov pr. Kr.). Je to jediné nálezisko pozostatkov pravekých lovcov v rámci okresu priamo v Ružomberku.
Prečo práve v tejto časti chotára? Skúsme si bližšie charakterizovať túto oblasť. Za dávnych čias a ešte aj pred jeden a pol storočím obe rieky pretekajúce našim mestom boli nespútané. Pri častých povodniach zaplavovali príbrežné a nižšie položené územia. Najmä Revúca vytvárala mnoho bočných korýt a malých ostrovčekov. Nebolo jednoduché pre pravekých ľudí usadiť sa na zaplavovanom mieste. Dostatok rýb, zvierat, lesných plodov ich lákalo a poskytovalo možnosť obživy, ale zaplavované územia neboli spoľahlivé. Jediným, mierne vyvýšeným miestom pri vode v trojuholníku sútoku oboch riek bolo to, na ktorom bol vybudovaný aj kaštieľ. Na tomto mieste nielen praveký človek, ale aj ľudia možno už v 10. – 11. storočí našli svoj domov.
Kaštieľ, ktorého torzo po stavbe Hypernovy ostalo zachované, bol založený na predchádzajúcom, staršom osídlení. Kedy presne vznikol je zahalené rúškom tajomstva minulosti. Podľa nepotvrdených domnienok a názoru dobových pisateľov (Bonbardi, Piker, Windisch), ktorých názor prevzal Š. N. Hyroš prevláda takáto mienka. „Pevnôstka svätej Žofie (castellum) bola voľakedy samostanom panien, rehoľu svätého Dominika vyznávajúcich. A vtedy sa tak verilo, že im za bývanie v samostane slúžila tá časť, ktorá ku juhu je obrátená, čo aj pováľané múry a rumy kostola zrejme ukazujú.“ Š. N. Hyroš uvádza, že južná časť kaštieľa niesla znaky kostola a boli tam pozostatky stĺpovej chodby. Kláštor mohol byť založený len v polovici 13. storočia, pretože rehoľa Dominikánov vznikla v uvedenom období a nie skôr.
Pri archeologickom výskume pred stavbou Hypernovy boli na tomto mieste nájdené časti etážového cintorína v tesnej blízkosti kaštieľa. Svedčí to o existencii kostola, alebo kláštora. Pretože v stredoveku bolo nenariadeným, ale zaužívaným zvykom pochovávať zosnulých pri kostolnej, alebo kláštornej stavbe. Potvrdzuje to domnienku o existencii kostola, ako súčasti kláštora. Kaštieľ svätej Žofie bol založený niekedy v 14. storočí na staršom osídlení spomenutého kláštora v tesnej blízkosti zemianskej osady Reucha. Prvý raz sa spomína v darovacej listine pre Nemeckú Ľupču od kráľa Žigmunda, v roku 1397 a v roku 1399 vo výsadnej listine pre mesto Ružomberok – ako Castello St. Sophiae (Žofia). Najstaršou časťou kaštieľa bola mohutná až štvorpodlažná veža a dva kamenné objekty v severovýchodnej časti nádvoria.
V období polovice 13. storočia, kedy bol postavený skôr spomenutý kláštor za riekou Revúcou už bola staršia slovenská osada Reucha. Prvý raz sa spomína v darovacej listine v roku 1233. Tu sa údajne mali usadiť prví ružomberskí kolonisti. U niektorých historikov je uvedené, že za Revúcou v „v roku 1260 si postavili tirolskí kolonisti – baníci osem domčekov.“ Iní autori sa prikláňajú k názoru, že polohu prvej osady Reucha (Revúca) nie je možné presne určiť. Nič to nemení na skutočnosti, že historicky najstaršie pomenovanie za Revúcou sa zachovalo dodnes ako Ulica Zarevúca. Po vzniku Ružomberka na kopci osadníci za Revúcou postupne opúšťali svoje príbytky a sťahovali sa do tvoriaceho sa mesta. Pôvodná osada okolo roku 1330 zaniká a priestor prenecháva kaštieľu. Tomu patrili rozsiahle lúky, polia, rybníky na miestach dnešných kasární až po Poľnú ulicu.
Kaštieľ s tvoriacim sa mestom bol spojený dreveným mostom priamo z dnešnej Panskej ulice do brány kaštieľa. Od kaštieľa proti prúdu Revúcej viedla cesta , aby sa napojila na kráľovskú cestu smerom do Banskej Bystrice a do Zvolena (za dnešným mostom cez Revúcu). Takto storočia popri Revúcej proti prúdu bola utvorená cesta, ktorej súčasťou bola aj malá časť budúcej ulice Zarevúca.
Kedy si ľudia opätovne začali stavať domčeky na Zarevúcej a ako sa dostali k panským pozemkom, nie je nám známe. Dá sa predpokladať, že na začiatku 16. storočia už bola ulica opäť obývaná. Podľa mestských protokolov uvádza obývanie ulice P. Dvorský už v roku 1585 a I. Houdek 1618. Koľko usadlostí bolo v týchto storočiach na Zarevúcej nevieme presne. Jeden zo zápisov v protokole mesta uvádza, že v roku 1666 bola v Ružomberku veľká bieda a „dom za Revúcou so záhradou a humnom až po panské lúky bol predaný (len) za 25 zlatých.“ V roku 1673 je v archívoch spomínaný pri kaštieli panský mlyn na rieke Revúcej. Keď tam bol mlyn, bol tam aj mlynár, ktorý v mlyne býval. Z výrezu katastrálnej mapy z polovice 19. storočia, okrem kaštieľa, jeho hospodárskych budova a starých kasárni, vedľa kaštieľa na Zarevúcej je možné napočítať už len sedem domov s humnami a poľami.
Podľa protokolov mesta a záznamov o požiaroch sa dozvedáme aj údaje o obyvateľoch ulice. Aj keď Zarevúcu od mesta oddeľovala rieka, ak v meste zúrili požiare, často sa preniesli aj na túto ulicu. „V septembri v roku 1766 zhorelo na Zarevúcej desať domov (možno všetky postavené) aj s humnami a uskladnené obilie od dymu skazu vzalo. V roku 1784 od blesku zhorela panská píla pri kaštieli, sklad soli v kaštieli a oheň sa rozšíril aj na štále na panských lúkach.“ Asi v histórii mesta najstrašnejší požiar vypukol 28. júna 1797. Okrem vyhorených domov na Námestí, Podhore ... oheň sa preniesol vetrom aj na Zarevúcu a vyhorel kaštieľ so všetkými susednými budovami, mlyn a píla pri kaštieli aj so zásobou dreva, soľný sklad, sypárne... V ďalších rokoch boli na Zarevúcej iba lokálne požiare. V januári 1865 vyhorel dom Kňazovického, v rovnakom roku v októbri dom Martina Schkadru v blízkosti panského pivovaru. Panský pivovar bol v zadnom trakte v gazdovskom dvore kaštieľa v takzvaných starých kasárňach. V roku 1898 zhorelo humno Mastišovcom a v roku 1900 osem humien so zásobami sena. Po 1. svetovej vojne v auguste 1922 zhorela strecha starých kasárni. Z pohľadu dnešnej Ulice Zarevúcej za mostom, kde sú bytovky a základná škola, boli v tom čase iba hospodárske budovy a polia.
Ulica Zarevúca asi nebola pravidelne udržiavaná a v dobrom stave. Dočítavame sa , že v roku 1792, možno pri významnej návšteve, musela byť vysypaná štrkom a upravená. Šarapatu pre obyvateľov Zarevúcej robila aj rieka častým vyliatím. Tak v roku 1821 museli opravovať jednoduché protipovodňové násypy brehu Revúcej. Zarevúca bola aj v 19. storočí naďalej obývanou ulicou, ale nikdy sa nestala ulicou obchodu. Výnimkami bola iba panská krčma v kaštieli a v roku 1911 Jozef Brrill predal svoju pekáreň v Rybárpoli a na Zarevúcej založil výrobňu na piškóty, čokolády, cukríky a praženie kávy. Rovnako na tejto ulici v roku 1918 J. Lakomý v niektorom prízemnom prestavanom dome s dvorom založil chemickú továreň. Podľa ružomberských záznamov túto továrničku v roku 1928 odkúpila česká chemická továreň „Lakomý“ so sídlom v Brne. V Ružomberku vyrábali atrament všetkých druhov, modridlo na textílie, vazelíny, lyžiarske vosky, pasty na parkety, farby na kože, ale aj pleťové krémy Door, Tatra, Orient, lekárnickú vazelínu Carmen. Svojim tovarom zásobovali stredné a východné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu (vtedy súčasť ČSR). Nevieme presne kedy, ale v tridsiatych rokoch továrnička vyhorela a ústredie v Brne nemalo záujem o jej obnovu.
V čase prvej ČSR sa vzhľad tejto ulice príliš nemenil. Výnimkou bola už skôr v roku 1895 postavená vila bratov Schlessingerovcov (stojí dodnes) oproti mostu cez Revúcu, ktorú neskôr kúpil Mikuláš Geiger a pod týmto pomenovaním ostala Ružomberčanom známa. Na začiatku tridsiatych rokov investovať v tejto časti mesta nebolo rozumné, pretože mesto malo iné plány. V roku 1925 začali regulovať rieku Revúcu a stavať kamenné nábrežné steny. Tok rieky bol presmerovaný tak, že do Váhu sa Revúca vlievala nie pri Mostovej ulici, ale tak, ako je tomu dnes. V roku 1930 mesto vykúpilo pozemky na panských lúkach za kaštieľom pre stavbu nových kasárni. Rovnako boli vykúpené aj polia /možno aj domy/ niekoľkých obyvateľov tam ešte bývajúcich. V roku 1933 už niektoré budovy nových kasárni boli postavené. Následne bola zbúraná jedna z najstarších stavieb v meste, staré kasárne pri kaštieli (1936).
Charakter Zarevúcej sa definitívne zmenil v roku 1942. Pri budovaní cesty, magistrály do Liptovského Mikuláša bola Revúca oproti železničnej stanici preklenutá cestným mostom a ulica Zarevúca bola spojená s novou magistrálou. Posledné prízemné domčeky a jeden poschodový, ustúpili v päťdesiatych rokoch minulého storočia potrebám armády, až na spomenutú vilu Geigerovcov. Armádou bola vybudovaná budova vojenského zdravotného učilišťa, ktorú nevyužitú v roku 1962 vojsko prepustilo pre potreby detskej nemocnice, pôrodnice a zdravotníckej školy. Dnes sú tieto priestory opäť nevyužívané a vedľa nich vyrastá novostavba zatiaľ bez presného určenia. Veľká časť kaštieľa bola zbúraná pre výstavbu Hypernovy, ktorá po ukončení prevádzky a prechodnom využívaní, v týchto rokoch zíva prázdnotou. Zarevúca za mostom je novo tvorená, postavenými bytovkami, ubytovňou a základnou školou. Taká je história najstaršej mestskej ulice podľa zachovaných záznamov.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.4/2021)