Odviate časom: PODHORA

RUŽOMBEROK (František Dian, foto archív Liptovského múzea v Ružomberku) - Tam, kde od pradávna rieku Revúcu pretínal drevený most a neskoršie železný (1893), vždy začínala Ulica Podhora. Tu si rieka vyhĺbila dve korytá, aby ďalej po prúde roztáčala kolesá vodných mlynov a píly. Ulica v podstate kopírovala úpätie prstovitého výbežku Veľkej Fatry, na vrchole ktorého bol Rínok. Priestor medzi ulicou a riekou bol často zaplavovaný vyliatou Revúcou. Od čias, ako sa zachovali prvé záznamy o tvoriacom sa meste Ružomberok, tu už od 13. storočia boli obrábané polia. Podhorou od Zvolena a Bieleho Potoka viedla cesta, ktorá na ústi Mostovej ulice prechádzala dreveným mostom ponad Váh, aby pokračovala na Oravu a do Poľska.
Na Rínku nemali gazdovia priestor pre obrábané polia. Pod Rínkom, na Podhore áno. Tu mali mešťania a gazdovia, mimo iných lokalít, svoje polia a majere. Bol tu aj farský majer. Po obývaní Rínku začali obyvatelia osídľovať aj územie pod horou. V roku 1376 je zaznamenané, že tu už boli obývané mestské majere. Obyvateľom pod horou bolo kráľom prísne zakázané pod pokutou zhabania čapovať pivo, víno a iné nápoje. Takú vymoženosť mali len mešťania bývajúci na Rínku.
Možno mešťania tento priestor nazývali jednoducho „pod horou“. Nevieme to doložiť. Ale názov sa u ľudí vžil, pretože v roku 1585 sa už oficiálne uvádza – Podhora. Bola to ulica začínajúca pri moste cez Revúcu a končila pri moste cez Váh (Podhora + Mostová). Až v roku 1720 sa začalo užívať pomenovanie Malá Podhora pre dnešnú Podhoru a Veľká Podhora pre dnešnú Mostovú ulicu. V čase maďarizácie bola ulica v roku 1895 premenovaná maďarským menom Kiraly utca (Kráľovská ulica). Za socializmu niesla meno nášho rodáka, Makovického ulica, aby po nežnej revolúcii sa vedenie mesta vrátilo k pôvodnému názvu – Podhora.
Podhora z pohľadu cestného spojenia bola využívaná aj ako cesta od Žiliny a Turca smerom na Košice a od Zvolena do Poľska. Bola trasou pre kráľovskú poštu, pre cestujúcich šľachticov a zemanov, presúvajúce sa vojská... Ako taká, musela byť aspoň v meste udržiavaná. Zachovalo sa viacero záznamov vrchnosti k výzve na opravu a údržbu cesty. Mesto malo snahu takejto povinnosti sa vyhnúť. Vyžadovalo to nasadenie poddaných na roboty, nasadenie povozov, prísun materiálu a navyše výdavky mesta, ktorých nikdy nemalo nadostač (ako aj v súčasnosti). Niekedy, ako v roku 1792, musela zasiahnuť Liptovská stolica a mestu opravu cesty nariadiť.
Venujme sa ďalej už len samotnej Podhore. Od revúckeho mosta sa ulice rozdvojili na Podhoru a Mlynskú ulicu. Súčasťou Mlynskej ulice bola aj krátka, kolmá ulička od Malého Závozu ku Revúcej. O stovku metrov ďalej z Podhory smerovala ku kaštieľu Panská ulica tak, ako je to aj dnes. Po ľavej strane (pri Hoteli Čavoja) začínala Ulica Riadok. Spojenie Podhory s Rínkom zabezpečovali okrem Malého Závozu aj Tmavé schody (kostolné) a Ružové schody. Nevieme a nemáme dôkazy o tom, ako boli schody budované, ale asi pre nevyhovujúci stav museli byť Tmavé schody v roku 1784 rekonštruované.
V 18. storočí bola Podhora už husto obývaná prízemnými drevenicami, ale aj honosnejšími zemianskymi kúriami, vybudovanými z kameňa a tehál. K takým patrila napríklad Kečkemétyovská kúria, v ktorej bol už v roku 1755 zriadený jeden z prvých obchodov v meste Ruttkayho sklep. Oproti vyústeniu Malého Závozu stála Rakovského kúria. Rozľahlá budova, ktorá upútavala vysokou, manzardovou sedlovou strechou. Vybudovaná bola v polovici 18. storočia. Po roku 1949 ju malo v držbe mesto a potom ju nechalo asanovať. Na jej mieste potom boli uhoľné sklady, neskôr z Rínku premiestnená tržnica (asi 1955) a príležitostne si tam svoje atrakcie rozložili kolotočiari.
Už dávnejšie pred zbúraním kúrie bol na Podhore vybudovaný mestský palác rodiny Rakovských. Nakoniec na mieste kúrie bol vybudovaný obchodný dom Jednoty - doteraz funkčný. V sledovanom storočí, ako často predtým, bola Podhora ohrozovaná požiarmi. Dňa 15. septembra 1728 vyhorelo na Podhore a Mostovej ulici 62 domov, štyri zemianske kúrie, farský majer, panský hostinec, humná... Niektoré požiare sa preniesli z Rínku, ako v roku 1797, kedy vyhorelo celé mesto. Inokedy po údere blesku do Hyrošovho a Ivanyho domu (1784) vyhorela Podhora i Kút. A tak by sme o lokálnych i rozsiahlejších požiaroch mohli písať ďalšie riadky.
Pri opise Rínku v dávnych storočiach sme písali o potoku pretekajúcom jeho stredom. Potok ďalej tiekol časťou Veľkého Závozu a približne v miestach, kde sa z Veľkého závozu schodmi kráča ku Kultúrnemu domu, mal najväčší spád a tam poháňal koleso mlyna. Voda ďalej tiekla prostriedkom Mostovej ulice do Váhu, čo je naznačené v novej dlažbe ulice. Mlynské zariadenie na začiatku (či konci) Ulice Podhory sa spomína už v roku 1643 a to v takej súvislosti, že v tomto mieste okrem mlyna bol prvý ružomberský špitál, ktorý bol „útulkom neduživých, prestárlych a lazarov“. V roku 1881 tento majetok mesto predalo. Na mieste mlyna vznikol prvý verejný parný kúpeľ. A na mieste špitála vystavali novú budovu, do ktorej sa v roku 1882 presťahovalo mestské kasíno, dovtedy umiestnené v hostinci. Domnievame sa, že je to dom č. 2 na Podhore.
V 19. storočí sa Podhora začala výrazne meniť. Vo väčšom rozsahu sa stavali murované domy, ktoré nahrádzali drevenice. Vápenné jamy, bežná súčasť zariadenia pred domom, bolo mestom nariadené zasypať (1819). Aby aspoň zmiernili vylievanie a záplavy z rieky Revúcej na Podhoru v časoch dažďov a topenia ľadu, upravili múrik na ľavom brehu rieky (1824). Po prvom sklepe Rutkajovcov bol na ulici otvorený aj sklep Durcanovcov (1826).
V roku 1873 talianski kamenári po dokončení výstavby železnice upravili ulicu vybudovaním travertínového chodníka a vydláždením cesty „mačacími hlavami“ (čadičovými kockami). Ponad Revúcu bol postavený nový železný most (1893). Ulica začala mať mestský ráz. Dnes Podhoru vnímame ako ulicu s množstvom obchodov. Zakladanie a otváranie nových obchodov začalo v polovici 19. storočia najmä zásluhou prisťahovaných, podnikavých a obchodne založených židovských rodín. Ich komunita na konci storočia počítala do 900 duší. Dalo by sa povedať, že väčšina obchodov nielen na Podhore, ale aj v celom mete bola vo vlastníctve židovských rodín.
V našich predstavách a zachovaných fotografiách na prelome 19. a 20. storočia mala Podhora asi takýto vzhľad. Na rohu Podhory a Riadku stála stará budova krčmy s jedálňou. Tu si gazdovia prichádzajúci na trh z Bieleho Potoka, Ludrovej, Štiavnice a rovnakou cestou opúšťajúci Ružomberok dali na privítanie, alebo na cestu domov pohár vína, piva. Marcel Čavoja túto krčmu kúpil aj s pozemkom, nechal zbúrať a v roku 1908 postavil poschodovú budovu Hotela Čavoja (Csavoja Szalloda). Hotel patril k vyhľadávaným miestam pre posedenie vyššej ružomberskej spoločnosti. Poskytoval reštauračné služby, ubytovanie, priestor pre kultúrne i športové podujatia. Vo večerných hodinách pohodu posedenia spríjemňovala cigánska hudba.
Vedľa hotela bol poschodový dom S. Eichela, v ktorom bol obchod so zmiešaným tovarom. Potom nasledoval rad prízemných dreveníc až po Malý závoz a v prvej z nich bola predajňa textilu E. Dornera. Oproti hotelu bola pri moste predajňa obuvi a potom trafika. Na miestach dnešného OD Jednota a tržnice boli až po malú uličku na Mlynskú ulicu prízemné drevenice s obchodom s látkami a poschodový dom na rohu uličky s prevádzkou remenárov. Popri tomto dome sa prechádzalo na dlhú Mlynskú ulicu pri Revúcej. Oproti Malému Závozu bola spomínaná kúria Rakovských.
Na rohu M. Závozu a Podhory prvým domom bol dom pani Rosenbergovej, ktorý v roku 1944 kúpil pán Klimeš a zriadil v ňom predajňu a opravovňu elektrospotrebičov a elektroinštalácie. Dnes na tomto mieste stojí budova s reštauráciou Saigon. Ďalej nasledovali dodnes zachované domy Artúra Kürtiho, ďalším bol dom židovskej sporiteľne a ďalší dom Mórica Starka. Oproti týmto domom je dom Babilonských a ďalej dom Hammerschmidovcov, v ktorom doteraz funguje najstaršia lekáreň K zlatému orlovi.
Po tejto strane nás ešte upúta budova Slovenskej banky, dnes Mestská knižnica a predajňa kníh. Pred Tmavými schodmi je Mestský palác Š. Rakovského. Po tejto strane nás isto ešte upúta najkrajší dom na ulici Jána Bohúňa postavený v roku 1908, v ktorom po roku 1918 sídlili aj kancelárie štátnej správy. V pokračovaní na tejto strane ulice, asi na miestach, kde je drogéria Teta stála Kečkemétyová kúria, kde bol aj prvý ružomberský sklep.
Na rohu, kde je v tomto čase lekáreň je budova, ktorá bola postavená ako mestské kasíno (1882) a neskoršie v týchto miestach bola aj pekáreň I. Hönigsberga. Na opačnej strane ulice je rohový dom – potraviny Koruna. Patril rodine Rosezweigovcov a za ním pôvodne prízemný, dnes poschodový dom s terasou J. Zachara, v ktorom predával obuv. Nasledovala drogéria F. Smetanu, dom Makovických a Lichardusa, doteraz s krásnou kovanou bránou, potom dom Houdekovcov... Na zbúranom priestranstve bola vychýrená vináreň Bukového (neskoršie ako Modranská) a obchod s potravinami Vavrekovcov.
Na Podhore snáď nebol dom, v ktorom by nebola čo i len malá predajňa, opravovňa, reštauračné a iné služby. Tadiaľto prechádzalo najviac ľudí. Prehľadom reklám z 30. rokov 20. storočia si pripomeňme niektoré obchody a služby na tejto ulici. Pochopiteľne, majitelia i nájomcovia obchodov sa menili, ale tak je tomu aj dnes.
Boli tu železokonštrukcie J. Lichardusa, projektovanie a staviteľstvo mal J. Pešek, bryndziareň Makovických, ale tiež S. Grusbaka, obchody s lahôdkami F. Marmosteina, potraviny J. Culku, obchod s koloniálnym tovarom, sklom, porcelánom A. Štípalu. Obchod so sklom a hodinárstvo E. Fischera, liehoviny a plodiny J. Rosenzweiga, mäsiarstvá J. Jančeka a druhé K. Vlkolinského, reštaurácie Mahrová, kaviareň Slávia, a Hotel Čavoja. Drogéria F. Smetanu, látky J. Houdeka, odevy Rolný, zlatníctva a hodinárstva J. Jakuboviča a C. Chylu, predajňa obuvi J. Zachara, kaderníctvo J. Králička...
O ďalšie desaťročia po 2. svetovej vojne sa sortiment obchodov a služieb zmenil. Štát súkromné obchody a prevádzky v roku 1948 znárodnil a o sieti obchodov rozhodovalo mesto. Aj tak sa mnohé zaužívané názvy zachovali a ľudia ich naďalej používali. Necháme spomínať pani Annu Slimákovú (rod. Klimešovú), ktorá v rodinnom dome na Podhore prežila svoje detstvo a mladosť.
„V našom dome, na mieste ktorého vyrástol Saigon, bola po vojne elektropredajňa, potom zelovoc, Slovakoturist a nakoniec Poľnoobchod. Oproti nám, kde predtým stála Rakovského kúria bolo z Rínku premiestnené trhovisko. Tam sme sa s deťmi hrávali. Neskôr domy smerom ku Čavoju zbúrali a trhovisko premiestnili na miesto, kde je oproti OD Jednota malé parkovisko. Vedľa neho, v starom dome s veľkým dvorom býval s mnohočlennou rodinou vajda Rómov Puška... Potraviny sme nakupovali u Hladišov (dnes ČSOB, vedľa Čavoja) a dávali aj na úver. Raz do týždňa ich rodičia išli zaplatiť. Potraviny boli aj u Vavrekov (dnes zbúranisko) a do vinárne Bukových sa chodilo so džbánom po pivo... Z pôvodných obchodov môjho detstva zostala už len lekáreň a Farby a laky u Babilonských. Na zbúranisku vedľa vinárne bola vo dvore výrobňa octu – octáreň a neskôr zámočníctvo. Obchody na Podhore niesli mená po svojich prevádzkovateľoch: drogéria u Smetanov, mäsiarstvo u Pavlů, nábytok u Kučov, holičstvo u Handákov, železiarstvo u Hásov, potraviny u Hladišov a Vavrekov... Táto časť Podhory od obchodného domu ku mostu sa úplne zmenila. Staré domy ustúpili novým...“
A možno to tak má byť. Vývoj spoločnosti, život ľudí sa zastaviť nedá. Len časť Ulice Podhory, v zásekoch postavenými domami, pripomína pominuteľný čas dávnych rokov Ružomberka.
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.6/2021)