Ružomberský hlas
  • Utorok 19. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (František Dian, foto archív Liptovského múzea) - Už by ste ju v Ružomberku márne hľadali. Neexistuje. Zanikla. Ale bola. Po Rínku, Zarevúcej, a Podhore patrila k najstarším uliciam mesta. Z jej ostatkov stojí iba Banícky dom na rohu Ulíc Dončovej a Madačovej a na Ulici S. Viatora niekoľko prízemných domov. Ani trasovanie ulice sa nezachovalo. Staré domy boli pobúrané a nahradili ich paneláky a viacúčelové domy. Na pôdoryse pôvodnej ulice vznikli Ulice S. Viatora, M. Madačova a Námestie slobody.
Ulica dostala svoje pomenovanie niekedy začiatkom 18. storočia podľa Nemca Jána Kaunitza, ktorý tu mal svoj majer. Prvý raz sa pod týmto názvom v protokoloch mesta uvádza v roku 1782. Existovala už skôr, aj keď zástavba ulice bola iba na krátkom úseku. Od pradávna bola prístupovou cestou od západu do mesta. Rozdeľovala územie tejto časti mesta na Malý Polík – od cesty všetky polia až ku Váhu. A na Veľký Polík – od cesty polia až po Kalváriu.
Súčasná hlavná cesta ešte nebola ani v predstavách mestských pánov. Ulicou chodili furmani a cestujúci od Černovej do Ružomberka. Ak pokračovali do Liptovského Mikuláša, prechádzali ďalej Mostovou, mostom ponad Váh a cestou popod Mních do Liskovej a na východ. Ak pokračovali do Štiavnice, alebo Banskej Bystrice, prechádzali Podhorou a potom za mostom ponad Revúcu buď Poľnou ulicou, alebo Korytnickou ulicou.
V 18. storočí bola kľukatá ulica zastavaná len z časti, asi po Banícky dom. Z kráľovského rozhodnutia v roku 1780 stolica zakázala pochovávať ľudí pri kostoloch. Mesto prestalo pochovávať pri farskom kostole a v tom čase na západnom okraji mesta, približne kde stojí budova polície a súdu, zriadilo vedľa cesty cintorín. Bol to malý cintorín a skoro sa zaplnil hrobovými miestami. Preto už v roku 1805 zriadilo mesto nový cintorín v mieste, kde majú svoje sídlo hasiči. Cintorín pri Nemeckej ulici pretrvával aj ďalšie desaťročia, aj keď sa do neho menej pochovávalo – do roku 1875. Zlikvidovaný bol v roku 1908, aby ustúpil následnej zástavbe ulice.
Zakrivená ulica, že ste z jedného jej konca nevideli na druhý, bola sprvu zastavaná len z juhozápadnej strany. Až koncom 19. storočia pribúdali k postaveným dreveničkám nové murované domy na opačnej strane ulice. Napriek tomu, že na začiatku 20. storočia bola ulica vydláždená kamennými kockami, v suchom lete bola prašná. V polovici 20. storočia sa prašnosť zmierňovala tým, že včas ráno polievacie auto pokropilo ulicu výluhom z papierní, čím aspoň čiastočne došlo k stmeleniu prachových častíc.
Pred vznikom prvej republiky v staršej časti ulice bolo niekoľko prízemných malých obchodíkov. Nikdy sa však ulica nestala obchodným centrom ako Podhora, či Mostová ulica. Získala však iné prednosti. Stala sa ulicou, na ktorej neskoršie začali budovať svoje sídla štátne a mestské inštitúcie.
Jeden koniec ulice nadväzoval na Mostovú ulicu pri Veľkom Závoze. Západná časť ulice začínala pri drevenom moste cez Váh do Rybárpoľa (dnes lávka pre chodcov). Vo vidlici dnešných Ulíc Považskej a S. Viatora bola v polovici 20. storočia benzínka.
Ale vráťme sa k výstavbe štátnych inštitúcií. Na poliach Malého Políka v rokoch 1898–1900 boli postavené Kasárne Františka Jozefa I. (Jozsef kiralyi herceg laktanya). Po vzniku Československa boli premenované na Štefánikove kasárne. Stáli ďaleko od stredu mesta a vojaci chodievali prašnou, štrkovou cestou. Až po vzniku republiky bola cesta vydláždená a urobené chodníky. Kasárne slúžili až do vybudovania Považských kasárni (súčasných).
V rokoch po skončení 2. svetovej vojny bola hlavná budova kasárni a stravovacia budova zbúrané a na ich mieste v rokoch 1948–1952 boli postavené Stredná priemyselná škola textilná a papiernická a Stredná priemyselná škola strojnícka. Stavbu škôl projektovali architekti Milan Škorupa Vladimír Cibulka. Vzhľad priečelia oživujú sochárske reliéfy Jána Kulicha a Jána Hučka.
Z budov kasárni sa dodnes zachovala veliteľská budova, v ktorej sídli Úrad práce a sociálnych vecí. V čase dostavania kasárni boli oproti ním iba obrábané polia Veľkého Políka. V spomenutej vidlici ulíc, v areáli kasárni bola v roku 1919 postavená budova meštianskej školy. Stojí dodnes a slúži ako ubytovňa sociálne odkázaných ľudí.
V Ružomberku ešte na začiatku 20. storočia boli prevažne z dreva postavené domy. Hoci požiare boli častými návštevníkmi mesta, Nemeckú ulicu iba sporadicky zasiahli. Jednak bola mimo stredu mesta a prevládajúce vetry viali od ulice, od západu. Ale stalo sa v roku 1911, kedy na rohu Nemeckej a Mostovej ulice požiar zničil niekoľko domov. Požiare sa ulici vyhýbali aj preto, že na ulici začínali mať prevahu murované domy. Jedným z nich bol aj poschodový dom Jakuba Glasnera, ktorý v roku 1875 založil na ulici podnik na výrobu liehovín. Jeho syn Richard v roku 1921 na základoch otcovho podniku založil továreň na výrobu liehovín a obchod s pivom a vínom – Likérum. Ešte v 60. rokoch na prízemí domu bola plnička malinovky – limonády do pollitrových fliaš.
V 30. rokoch 20. storočia na ulici sídlilo niekoľko pozoruhodných firiem, obchodov. Pre vojenskú posádku bola vítaná firma B. Meška, panského a vojenského krajčíra, ktorý predával aj vojenské oblečenie. Adolf Gavalda viedol obchod s elektroinštaláciou a rádiami. Elischer Gustav prevádzkoval veľkoobchod s pivom. Herman Donner od roku 1900 ponúkal povozníctvo a zasielateľstvo.
Zaujímavou bola prevádzka Süssmann, ktorá mala reklamu ako ústredná predajňa novín a kníh a ponúkala vybavovanie víz do 48 hodín. Na priestore dnešného Námestia slobody bola na jednej strane ulice tlačiareň založená K. Salvom a oproti dodnes stojaci Fullov hostinec. Leopold Fulla prevádzkoval „najstarší a najlepší obchod s mäsiarstvom a údenárstvom.“ Na rohu Nemeckej a Kláštorskej ulice (už tiež neexistuje) za pomníkom Sloboda slovenského národa bola slávna kaviareň New York, ktorú v roku 1936 premenovali na Imperiál a za socializmu tam zriadili veľkopráčovňu „Oslobodená domácnosť“.
Pri 10. výročí vzniku ČSR bol pred spomenutou kaviarňou za veľkej slávy položený základný kameň súsošia Sloboda Slovenského národa. Na opačnej strane ulice v roku 1932 vyrástla budova krajského súdu a väznica. O kúsok ďalej na západ bola v roku 1937 dostavaná budova Župného domu (dnes okresného domu) podľa projektu Vojtecha Donnera. Je to mimoriadne kvalitné architektonické dielo. Charakteristickým detailom tejto stavby je hrubo opracovaný travertín v sokli a rámovaní okien. A to bolo pri stavbe protestov verejnosti... Že Župný dom bude zastrčený na konci mesta ako skôr spomenuté súsošie. Dnes už nikto nepochybuje, že to nie je koniec mesta. V rozmedzí rokov 1960–1990 v budove po okresnom úrade sídlili Interhotely Ružomberok. Po skončení 2. svetovej vojny pred budovou bol postavený Pamätník vojnovým obetiam padlým vo vojne.
Politickým rozhodnutím vedenia mesta po roku 1945 veľa ulíc v Ružomberku zmenilo svoje pomenovanie. Pochopiteľne názov Nemecká ulica nemohol zostať. Premenovaním vznikla Ulica Červenej armády. Dnes už ani ulicu tohto mena nenájdete. Na obdobie 50. rokov 20. storočia a na ulicu si spomína známy ružomberský fotograf Fedor Poloni, ktorý v rodinnom dome pri Liptovskom múzeu vyrastal. „Ako chlapcovi mi stačilo prebehnúť krátkou Kláštorskou ulicou a už som bol na Nemeckej ulici. Vedľa Fullovej reštaurácie bola trafika a vedľa uličky boli drevené búdy, v ktorých Bulhari v sezóne predávali zeleninu. Oproti, a druhej strane ulice bola v tom čase tlačiareň Štecko-Trepáč. V mieste, kde stoja „kocky“ mal po vojne pán Klein prevádzku autodopravy. Jeho dlhý dvor s garážami siahal až po Ulicu K. A. Medveckého a pre nás chlapcov bol veľkým lákadlom. Po znárodnení (1948) sa pán Klein stal vedúcim autodopravy Komunálnych služieb mesta Ružomberok. Na ulici stála pekáreň, kam gazdinky z tejto časti mesta nosili na upečenie svoj vymiesený chlieb. Ako deti nás zaujímala aj výrobňa sladkých malinoviek – kracheliek, umiestnená na tejto ulici...“
Za desaťročia po vojne sa ulica výrazne zmenila. Pôvodné nízke domčeky boli zbúrané a na ich mieste vyrástli paneláky, reštaurácie. Niektoré stavby spomenuté v našom príspevku sa zachovali. Keby dnes osemdesiatnik, ako dieťa tu vyrastajúce, sa po toľkých rokoch ocitol na tejto ulici, určite by sa ťažko orientoval. Možno by aj poblúdil. Ale aj Ružomberčania tu žijúci, úprimne sa priznajte - vedeli by ste povedať, kde bola Nemecká ulica?
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.8/2021)

Vyhľadávanie

Utorok 19. marec 2024
0:0:0
Online: