CYKLISTU NAD KRAJINKOU NAHÁŇAL ROZZÚRENÝ MEDVEĎ

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto archív A.B.) - Andrej Bohúň z Ružomberka chodí do prírody takmer denne. Je vášnivým cyklistom. Ako hovorí, pred prírodou má obrovský rešpekt. Jazdy na horskom bicykli si vždy plánuje dopredu. Podľa počasia, času, aby to bolo v rámci možností bezpečné. Tak tomu bolo aj v utorok 14. septembra, kedy sa odohral príbeh, ktorý Andrej exkluzívne pre Ružomberský hlas podrobne opísal. Prinášame vám jeho zážitok, na ktorý zrejme tak skoro nezabudne...
„Vybral som sa zajazdiť si na horskom bicykli. Chcel som prejsť ponad Krajinku (salaš pri hlavnej ceste medzi Ružomberkom a Hubovou, pozn. aut.) do Bystrej doliny, a potom do Hubovej, kde je pekná zvážnica. Išiel som v pohode, nad Krajinkou sú oplotené pastviny, kde sú kravy, a odtiaľ sa človeku naskytnú nádherné výhľady na prírodu. Nad Krajinkou som sa rozhodol, že nepôjdem po lúkach, ale vyjdem trochu vyššie a pôjdem po značkovanom chodníku.“
Hovorí, že mieril k posedu, kde sa zastavil a odfotil výstavbu diaľnice, čo je jeho ďalší koníček. Potom pokračoval po zvážnici, kadiaľ až tak často nechodí, pretože je plná konárov od ťažby. Bol prekvapený, že je perfektne zjazdná, tak si zamyslený vychutnával samotu a pohodovú jazdu.
Následne sa však začala odvíjať udalosť, ktorá mu zdvihla adrenalín na maximum. Spomína, že popri ceste, kadiaľ išiel, rastú asi desaťmetrové liesky. „Ako si tak krútim pedálmi, zrazu som počul niečo prasknúť nado mnou v lese. Keďže som tento zvuk počul často, nevenujem tomu pozornosť, nikdy sa mi v lese nič zlé nestalo, vravím si, že sa splašil nejaký zajac.“
Mýlil sa. Tentokrát to nebol zajac, ani nič podobné. Nechajme však rozprávať Andreja Bohúňa: „Zrazu som začul obrovský rev a zbadal som, ako na mňa zhora mieri rozzúrený medveď. Bol asi päť metrov odo mňa, keď som ho uvidel. V tom momente sa s revom dávam na útek, lenže na bicykli som mal zaradený najľahší prevod, šiel som hore kopcom po kamenistej zvážnici, čiže nemal som šancu na útek.“
V tejto situácii mal však šťastie v nešťastí. Ako opisuje ďalej pre RH, medveď nemohol priamo na neho skočiť, musel totiž obísť jednu liesku. „Otočil som sa za seba, či ma len nechcel vyplašiť, či neutiekol už preč. Nie, bežal za mnou plnou parou a revom. Šliapal som do pedálov, koľko som vládal, reval som tiež ako zmyslov zbavený, adrenalín som mal na maxime. Hlava mi pracovala na sto percent.“
Keďže Andrejov opis zážitku s medveďom je mimoriadne autentický, ponechávame ho bez redakčného komentára: „V rýchlosti som rozmýšľal, čo idem robiť, veď medveď ma tu roztrhá! Keby ste videli tú paru, energiu, čo mal v sebe, bolo to niečo neskutočné. Človek stretne rozzúreného vlčiaka a zľakne sa, teraz to však bolo niečo 10-krát väčšie. To sa nedá ani predstaviť, pokiaľ to človek nezažije.“
„Obzerám sa ešte raz za seba, kde je medveď, zrazu som ho mal už takmer na zadnom kolese bicykla. Vtom som predným kolesom narazil na kameň, prehodilo ma cez riadidlá s tým, že tretrami som prehodil bicykel za seba. Človek si povie, to už je fakt smola, ale práve to ma možno zachránilo. Hneď som letel do lesa, každý okamih som čakal, že ma medveď dostihne a trafí, vbehol som do lesíka liesok, prešiel som asi 10 metrov a pozerám, že medveď pri mne nie je.“
„To, ako som spadol z bicykla, ho asi muselo zaskočiť a vyľakať. Počul som ho však revať na zvážnici. Rýchlo som zvažoval, čo idem robiť, utekať v tretrách či vyliezť na strom? Zbadal som vhodnú liesku, vyliezol som hore a zrazu vidím, že sa medveď vracia. Zbadal ma, ako leziem hore a plnou parou do mňa za revu útočí, ja revem tiež, trasiem celou lieskou a snažím sa ho odplašiť. Toto sa opakuje asi päťkrát, medveď je strašne rozzúrený, reve, funí, behá po okolí, zúri. Uvedomujem si, že revom a trasením lieskou ho ešte viac provokujem, tak už na jeho ataky nereagujem. Zvažujem, čo robiť, kričím o pomoc, či náhodou niekto nie je nablízku, predsa len, nie som hlboko v lese.“
Nikto sa však Andrejovi nehlásil. Visel na strome, pod ním bol rozzúrený medveď. Zážitok pokračoval... „Vravím si, visím na tenkej lieske, dole rozzúrený medveď, nik nevie, kde som, zavolám teda na políciu, nech ma aspoň niekto hľadá, ak sa ku mne dostane. Mestskí policajti nemohli prísť s argumentom, že už som mimo mesta, že to nie je v ich kompetencii, že posúvajú správu štátnej polícii. Zatiaľ sa medveď stále motal okolo liesky, vrčal, ňuchal, ale aspoň neútočil.“
Asi po 10 minútach zavolala Andrejovi štátna polícia s tým, či stále potrebuje pomoc. Odpovedal kladne, že áno a rýchlo. Opísal situáciu. Policajtka v telefóne mu odvetila, že posiela k nemu hliadku, vraví, že sa potom ozve.
„Po takmer polhodine volá konečne hliadka, že už ku mne stúpa od Krajinky. Medveďa stále ešte počujem, ale už nevidím. Za tú dobu som mal v hlave plán, ako utiecť, ale nohy za trištvrte hodinu stŕpli, neviem, či by som vôbec dokázal utekať, kolená mám navyše rozbité po páde z bicykla.“
Tak radšej počkal. Po nejakom čase konečne počujem volanie, odpovedám, že medveďa už nepočujem, rozhodnem sa zliezť zo stromu, opatrne idem po bicykel, sadám naň a trielim dole, opisuje Andrej. „Na začiatku zvážnice stretávam ozbrojenú hliadku. Už viem, že je dobre. Keď sme sa spolu vracali, ukazovali mi stopy medveďa v bahne.“
Medveďa odhadol na mladého do 5 rokov, s váhou asi 100 kíl. To mu potvrdil aj policajt na základe stôp. Vraj je aj poľovníkom a cestou rozprával Andrejovi rôzne príhody, ktoré s medveďmi mal, ale že útok ešte nezažil. „Aj týmto sa chcem poďakovať policajtom za snahu, keďže nemali terénne auto a od Krajinky bežali hore kopcom.“
Už po upokojení sa a s odstupom času Andrej povedal pre RH aj toto: „Nečakal som, že za bieleho dňa o štvrtej poobede ma môže blízko mesta napadnúť medveď. Videl som už desiatky medveďov, najbližšie asi na 20 m, ale vždy pokojne ušli, nikdy som nemal z ich správania pocit ohrozenia, takéto niečo som naozaj nečakal.“
Keď je hlboko v lese, ako tvrdí, vždy sa snaží na seba upozorniť, sledovať stopy, zvuky, chodiť po značených chodníkoch, kde sú aj iní ľudia. Prečítaných má množstvo rád, ako sa má človek správať pri stretnutí s medveďom. „Tu však nebolo času na nič. Žiaden sprej, zbraň, nič by mi nepomohlo. Neviem si ani predstaviť, žeby som ostal nehybne ležať na zemi, keď som videl, aký je medveď rozzúrený – bol som naozaj šťastný, že sa mi podarilo utiecť, určite by ma totiž len neoňuchal...“
Po zverejnení svojho zážitku na sociálnej sieti sa mu ozvali ľudia s podobnými skúsenosťami z Bystrej doliny, že sa tam pohybuje medvedica s mladými, že ju dobre poznajú aj v Hubovej. Tiež mu napísal cyklista, ktorý o vlások ušiel pred medveďom.
Na súčasnú situáciu s premnožením medveďov na Slovensku a dlhodobým neriešením tohto akútneho a vypuklého problému má Andrej jasný názor. „Medveď patrí do našej prírody, o tom niet pochýb. Ale je jeho počty je potrebné regulovať.“
Následne pokračoval s tým, že Slovensko nie je žiadne safari, takmer v každej doline žijú ľudia, posledné desiatky rokov sme boli zvyknutí chodiť do lesa bez strachu. „Ale táto doba končí, takýchto stretnutí človeka s medveďom bude čoraz viac. Určite treba pristúpiť k regulácii, na nejakú samoreguláciu neverím. Len škoda, že dovtedy na to doplatí poškodeným zdravím či životom niekoľko ľudí. Kým si to spoločnosť uvedomí a prestane počúvať hlas hlasnej menšiny v podobe radikálnych ochranárov,“ zakončil svoj pohľad pre RH Andrej Bohúň.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.18/2021)