ODVIATE ČASOM: RYBÁRPOLE

RUŽOMBEROK (František Dian, foto Archív Liptovského múzea) - Vo viacerých príspevkoch sme sa zmieňovali o ružomberskom chotári, ktorý od severu končil v strede rieky Váh. Za Váhom bol likavský chotár a približne od úrovne Kuskovej vily začínal chotár Hrboltovej. O priestore okolo hlavnej železničnej stanice sme písali v inom príspevku. Pri zrode textilnej fabriky bola časť hrboltovského, likavského a čiastočne i černovského chotára na pravej strane Váh odkúpená Mautnerovcami pre stavbu rybárpoľskej textilky a stavbu obytných domov pre robotníkov.
Začala vyrastať samostatná robotnícka kolónia – Rybárpole. Z malej osady so 17 obyvateľmi v roku 1895 sa do roku 1911 rozrástlo Rybárpole na 2 579 obyvateľov. V roku 1894 bolo Rybárpole katastrálne pričlenené k Ružomberku a od roku 1910 aj administratívne.
Rybárpole, časť mesta za Váhom, dnes tvoria nasledujúce ulice. Od mosta na Oravu popod Čebrať začína Silbigerova. Medzi Váhom a železničnou traťou je ulica pôvodne s prízemnými domami Malé domky a od bývalého mosta cez Váh (dnes lávka pre chodcov) smerom ku fabrike je Textilná ulica. Nad železničnou stanicou Rybárpole do svahu Čebraťa sú postavené bytovky Malých Tatier a v smere na Hrboltovú je Rybárpoľská ulica. Rybárpole končí v mieste stúpajúcej cesty – ulice do kopca, kde začína Nová Hrboltová.
Takmer všetky obytné domy – bytovky na menovaných uliciach postavila textilná fabrika od roku 1895 postupne až do roku 1948, kedy boli postavené domy v Malých Tatrách. Na menovaných uliciach nevznikli mimoriadne významné stavby, veď to bola kolónia bytoviek pre textilných robotníkov doplnená budovami občianskej vybavenosti. Bytovky slúžia do dnešných čias a obchody postupom rokov menili svoje pôvodné poslanie a sú využívané k iným účelom.
Ako sa budovali a vyrastali rybárpoľské ulice? Skutočný začiatok výstavby fabriky nie je presný. Zápis vlastníckych vzťahov k odkúpeným pozemkom pod fabriku a bytovky bol vykonaný v roku 1894. Preto môžeme tento termín pokladať za začiatok výstavby. Pôvodne bola životnosť fabriky plánovaná na päťdesiat rokov. Dožila sa dvojnásobne viac.
S výstavbou fabriky vznikala nutnosť ubytovania robotníkov a vznik nových ulíc. Výstavba textilky, strojné vybavenie a iné informácie o fabrike nie sú predmetom opisovania v tomto príspevku. Najstaršou ulicou je Rybárpoľská ulica. Na západnej časti ulice v roku 1895 vyrástli prvé dve dlhé stavby, zárodok budúcej „džungle“. Boli to prízemné, nepodpivničené na murovanom základe postavené drevené domy s lepenkovou strechou. Vo dvore bola spoločná studňa, latríny, v izbách lokálne kúrenie... to malo postačovať pre ubytovanie robotníkov.
O dva roky neskôr pribudol v rovnakej lokalite ďalší rovnaký robotnícky dom. Vo východnej časti ulice v roku 1898, pri dnešnej rybárpoľskej železničnej stanici, súbežne s traťou boli postavené tri jednoposchodové domy s 1–2 izbovými bytmi a obytným podkrovím pre úradníkov a majstrov. V jednom z domov bol zriadený obchod s potravinami – Konzum. Po rekonštrukcii ostali dodnes zachované dve bytovky a na miestach robotníckych drevený barakov boli postavené nové domy.
Nárast počtu obyvateľov „džungle“ viedol k zvýšenej kriminalite. Bola projektovo pripravená výstavba žandárskej stanice, ale pre vojnové roky bola postavená až v roku 1922. Ešte i dnes stojí zaujímavá stavba z tehál medzi cestou a železnicou. Za úradníckymi bytmi bola v roku 1906 postavená jednoposchodová budova, ktorá celé desaťročia slúžila ako rybárpoľská pošta a na poschodí s bytmi pre zamestnancov fabriky.
Na tejto ulici je zaujímavá aj história železničnej stanice Rybárpole. Pôvodná stanica bola prízemnou budovou na južnej strane od železničnej trate a bola spoločná pre vrátnicu a poštu. Bola postavená pri administratívnej budove fabriky. Za jednokoľajkou oproti železničnej stanici bola asi v roku 1902 postavená Kantína pre zamestnancov fabriky. Na poschodí boli obývacie priestory.
Na starých pohľadniciach je dodnes pozorovaný na Kantíne nadpis FONOGYARI VENDEGLÓ. Vedľa nej bol vybudovaný cestný prechod cez železnicu a na západnej strane Kantíny drevený nadchod pre peších ponad železnicu. Keď v roku 1908 bola na Textilnej ulici postavená nová Kantína (neskoršie tlačiareň LEV a dnes Áčko-textil), dovtedajšia stavba železničnej stanice bola zbúraná a ustúpila prístavbe administratívnej budovy fabriky. Do skoršej Kantíny sa presťahovala železničná stanica Rybárpole a ku nej dobudovali nový perón.
Stále bola iba jednokoľajná železnica a priestor medzi koľajou a stanicou bol dosť veľký na postavenie perónu. Ku železničnej stanici boli vybudované vykladacie rampy a skladové priestory. Stáli na miestach dnešnej voľnej nevyužitej plochy pred starou školou. Na úplnom východnom konci Rybárpoľskej ulice bola v roku 1905 postavená a sprevádzkovaná budova šesťtriednej ľudovej školy (dnes prerobená na byty) a o rok neskoršie oproti nej budova materskej školy – „úvody“ (rovnako prestavaná na byty). Budova školy od 60. rokov slúžila ako jedáleň, byt učiteľa, dielne pre žiakov novo postavenej základnej školy. Materská škola bola naďalej prevádzkovaná, pretože počet detí si to vyžadoval, napriek novej materskej škole v Hrabove.
Menila sa aj východná časť Rybárpoľa. V roku 1897 medzi Váhom a železnicou vystavali skupinu 12 prízemných, nepodpivničených, štvorbytových domov. Dnes je ulica pomenovaná ako Malé domky. Ubytovanie bolo určené pre robotníkov a majstrov. Nebola to vyhľadávaná lokalita v jednoizbových bytoch aj preto, že pravidelné záplavy a vylievanie Váhu znepríjemňovalo bývanie. Až regulácia Váhu (na snímke, v roku 1930) upokojila pre obyvateľov čiastočne situáciu, ale až postavenie priehrady Liptovskej Mary problémy vyriešilo.
V roku 1906 na Textilnej ulici v susedstve Malých domkov boli postavené dve veľké, trojpodlažné bytovky. Už boli podpivničené, s lokálnym kúrením, spoločným WC a vodovodom na chodbách. Spolu mali 72 bytov. Dnes po rekonštrukcii sú obývané rómskymi spoluobčanmi. Ďalšie stavby na tejto ulici zúžený priestor medzi Váhom a železnicou neumožňoval. Až v blízkosti fabriky na rozšírenom priestore v roku 1905 od osobnej vrátnice v smere V–Z postavili ubytovňu, takmer 100 m dlhú s miestnosťami pre 30–40 robotníkov. A vedľa Váhu, kde je dnes dvor Montany, bola postavená rovnaká ubytovňa – ženská slobodáreň. Bývalý rybárpoľský kultúrny dom (Montana) ešte neexistoval.
Zvyšovanie počtu robotníkov, výstavba nových ubytovní si vyžadovali aj obchodnú vybavenosť. Už sme spomenuli výstavbu novej Kantíny (1908, dnes Áčko-textil). Ku Kantíne patrila vedľajšia budova s mäsiarstvom, krčmou a kolkárňou (dnes Agrotyp). Niekoľko desiatok metrov východne stála pekáreň, ktorá vypekala chlieb a pečivo pre celé Rybárpole. Počas 1. svetovej vojny do tesnej blízkosti Kantíny sa do novo postavenej budovy presťahoval Konzum z Rybárpoľskej ulice. Obchod fungoval až do 2. svetovej vojny. Po skrachovaní majiteľa bol Konzum v období Slovenského štátu prebudovaný na kostol, ktorý dodnes slúži veriacim.
Na opačnej strane Textilnej ulice pri Malých domkoch bol druhý menší obchod s potravinami. Ešte v 60. rokoch bol pri moste (dnes lávka) zelovoc, obchod s potravinami a o kúsok ďalej na západ bola mliekareň. V rovnakom období oproti kostolu pod nedokončeným nadjazdom bol zelovoc a v budove železničnej stanice bol bufet (dnes mäsiarstvo). Kultúrny dom bol vybudovaný na mieste zbúraných ubytovní a odovzdaný bol v auguste 1948.
Ďalšou je Ulica Ž. Silbigera. V roku 1910 v lokalite Na lúke, v susedstve Malých domkov oddelených traťou, boli postavené tri veľké obytné budovy. Dvojposchodové, podpivničené, 80 m dlhé. Mali po tri vchody a na každom podlaží 6–9 bytov. Na chodbe bolo spoločné WC a vodovod. Najbližší z domov ku prechodu cez železnicu bol kratší a dnes je už zbúraný. Vznikla týmto nová ulica dlhé desaťročia nazývaná Novoveská a po postavení „nemeckých“ domov vo východnej časti ulice sa nazývala aj „Najdorf“.
Napriek približujúcemu sa frontu 2. svetovej vojny bolo na východnej strane postavených domov v roku 1941 podľa projektov nemeckého architekta Hansa Paara vybudovaných päť ďalších dvojpodlažných domov so sedlovou strechou - „Najdorf“. Boli postavené v typickej nemeckej architektúre vojnových rokov s malými oknami a radom vikierov.
Nie je bez zaujímavosti, že železnica, pretínajúca postavené domy po oboch stranách, bola pre deti veľkým nebezpečenstvom. Koľaje boli na úrovni cesty, a preto trať bola oddelená po oboch stranách drôteným pletivom, po ktorom zvyšky dnes iba s ťažkosťami objavíte.
Prináleží nám spomenúť, že na východnej časti ulice za „nemeckými“ domami pod Kuskovou vilou, už v likavskom chotári, na rovine pod svahom v minulom storočí sídlila prevádzka Doprastavu. V roku 1941 boli Židia a Rómovia prenasledovaní. Rodiny Rómov žijúcich v Likavke boli v tomto roku presťahované do tohto priestoru. Mnohodetné rodiny žili v tejto osade až do roku 1963, kedy osadu zrušili a rodiny presťahovali do Ružomberka.
Najmladšou a poslednou ulicou vystavanou textilkou na pravom brehu Váhu, ale v súčasnosti s najkrajším bývaním, sú Malé Tatry. Malé sídlisko vystavané v kopci Čebraťa. Začiatky výstavby rovnako spadajú do vojnových rokov. S výstavbou podľa projektov H. Paara sa začalo v roku 1943. Bytovky mali byť zapustené hlboko do svahu, s množstvom izieb každého bytu.
Vypuknutie SNP výstavbu zastavilo. Po vojne súťaž o prepracovanie projektov vyhral architekt Ferdinand Uličný. Podľa upravených projektov v rokoch 1946–1948 vyrástlo 13 obytných domov, ku ktorým v 60. rokoch pribudli ďalšie byty, základná škola, detské jasle a už existujúca materská škola. V súčasnosti je toto sídlisko – ulica dobudovávané o ďalšie bytovky na mieste detských jaslí. Stáva sa vyhľadávanou lokalitou v lone krásnej prírody a čistého vzduchu.
.......................
(celý článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.19/2021)