KOMENTÁR: ATRAPA DNEŠNEJ DOBY

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto Stanislav Surový) - Každý rok pozorujeme, ako starneme. Nielen na vlastných deťoch či vnúčatách. Aj na tom, ako s nami (ne)zamáva návšteva cintorína na „dušičky“. Doba sa mení, človek a jeho zmýšľanie tiež. Zdá sa, že do úzadia ustupuje celý význam tohto výnimočného sviatku. Skôr preberáme trápny americký symbol Halloween, ako spomienku na našich zosnulých.
Viac, ako skutočná (vnútorná) modlitba či myšlienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami, nás zaujíma čo najviac vyzdobený hrob našich blízkych. Čím väčší kahanec, tým lepšie. Čím viac sviečok a kvetinových vencov (aj umelých, hrôza), tým sa – vraj – viac staráme...
Je to naozaj tak? Skutočne o toto ide pri sviatku Všetkých svätých a Pamiatke zosnulých?
Koľko rokov ešte budeme chodiť na hroby iných, kým tam budeme aj my? Nikto nevie povedať. Ak existuje posmrtný život, tešia tieto trápne atrapy dnešnej doby našich zosnulých, alebo ich viac poteší akákoľvek myšlienka na nich z nášho vnútra?
Môj osobný pocit z návštevy cintorínov uplynulý víkend bol rozporuplný. Na jednej strane je veľmi pekné, že na svojich blízkych ani po smrti nezabúdame. Preplnené cintoríny o tom svedčia najlepšie. Ale, na druhej strane venujeme až príliš veľa času vzhľadu hrobov, na úkor toho, prečo by sme mali byť na cintorínoch.
Myšlienkam, spomienkam na svojich nebohých...
Nie výzdoba hrobov, ale to, čo pri nich robíme, na čo myslíme, z akého dôvodu tam ideme a stojíme pri „pomníkoch“ na našich zosnulých, by mali byť hlavným motívom „dušičiek“.
Je smutné, že čoraz viac pozornosti venujeme povrchnosti, tomu, čo je vidieť, oproti tomu, čo by malo byť pred svetom skryté v našom vnútri.
Pretože, len to nás robí ľuďmi, len to nás odlišuje od zvierat, ktoré nemajú rozum, len pudy...
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.21/2021)