CHLAPCI Z MLYNSKEJ ULICE

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - Tvorba je odkaz ducha budúcemu životu. Je výsledkom citlivého vnímania a zmyslu pre hodnotu. Pre život. Vníma, obdivuje, pozdvihuje, žaluje. Je opakom deštrukcie, nenávisti, za ktorú žalujú jej škody a obete. Názov tohto článku je parafrázou staršieho knižného titulu Chlapci z Pavlovskej ulice. Známy maďarský spisovateľ Ferenc Molnár v tomto románe približuje príbeh zápasu dvoch znepriatelených chlapčenských bánd o kúsok placu na konci ulice.
Priam mrazivá symbolika so súčasným svetom.
Až na to, že rozhodujúci súboj má presné pravidlá, ktoré si znepriatelené skupiny vedeli predtým dohodnúť.
Zásah pieskovou guľou vylučoval bojovníka zo súbojného stretu, rovnako tiež dotyk oboma plecami zeme, pri osobnom zápase.
Netreba azda dopĺňať, že sa bez výhrad dodržali aj v ich bojovej praxi.
Príbeh bol aj sfilmovaný maďarskými filmármi a Slovenský rozhlas naštudoval rozhlasovú hru v hlavnej postave so známym Emilom Filom. Práve pri smrti tohto hlavného hrdinu sa obe skupiny zmieria.
Popri fabulácii príbehu, vo vedľajšej línii majstrovsky rezonujú opisy prostredia. Čitateľovi vnášajú priam dýchateľnú atmosféru doby a priestorovú orientáciu.
Ak by chcel niečo podobné navodiť aj autor tohto článku, musel by si pero poriadne omočiť do atramentu. Aspoň teda chabý pokus.
Ladislav Kubačka
Ružomberok v 60. rokoch dýchal svojou typickou ambíciou prežitia všedného dňa. Známa dnešná miera letargie a ospalosti presahuje svojimi koreňmi najmenej až sem, ak nie aj hlbšie.
Pre citlivejšie vnímajúceho príjemcu to sprostredkúva nezameniteľný pocit esenciálnej nostalgie, jemne olizujúcej kontúry ulíc, domov, mesta.
Ružomberok. Nešťastne šťastne krásny.
Čo viac si môže umelec-výtvarník želať.
60. roky, pripisované aj otepľovaniu, revitalizovali aj úspešne znárodnený Čavojovie palác do podoby Savoy. Vznikol hotel, pohostinstvo, reštaurácia a kaviareň so živou hudbou, okrem stredy. V jedálni visel veľký dominantný Kubačkov olej Podsuchá. Formátom asi najväčšia krajina, aká bola z miestneho prostredia vytvorená. Zároveň aj obľúbené miesto výletov a rybačiek akademického maliara Ladislava Kubačku.
Výstava jeho súborného diela je v tieto dni v Liptovskom múzeu do 19. apríla.
Domy a obchody
Oproti hotelu Savoy, pri moste, bola takzvaná malá obuv, malý Baťa.
Mierne nadol, za rohom, zase od tabaku voňavá trafika, aké dnes už nie sú.
Tu práve, podobne ako teraz, začínala Mlynská ulica.
Akurát lemovala blok rodinných domov. Dnes tam nie sú.
Miesto dnešnej tržnice a obchodného domu stál v lichobežníku činžový pavlačový Handákov dom. Oproti na Makovického ulici, predtým aj teraz Podhore, bol obchodný priestor zberných surovín. Vedúci Kozub v klobúku väčšinou postával svojou statnou postavou vo dverách, opierajúc sa lakťom vysoko o zárubňu zelených dverí.
Sem viedli často kroky školáčikov, ktorí v nádeji obchodného zisku, prinášali niekoľko čísiel starých novín z domova, aby za ne utŕžili predtlačený rozvrh hodín alebo pijavý papier do písanky. Vždy viac, ako to odovzdať v škole zadarmo.
Susedou obďaleč, na rohu dnešnej Mariánskej, bola požičovňa, s pani Kamodyovou. Tu sa dali požičať napríklad taniere na víkendovú oslavu alebo zväčšovák a misky na príležitostnú domácu výrobu fotografií.
Ale aj, samozrejme, kadečo iné.
Kubačkove uličky
Ak sme práve vybehli z trafiky, kde sa za korunu mohli kúpiť aj hodnotné nálepky slovenských hradov alebo motoriek, ktorými sa, po odmočení vo vlažnej vode, dali vkusným spôsobom dekorovať obkladačky v kúpeľni, vedeli sme po niekoľkých domoch prísť pred Kubačkov.
Väčší dom, s drevenými okenicami zelenej farby, bol trochu ustúpený z uličnej čiary. Cez ulicu ospalá autodielňa a vedľa domu mikronámestie, spájajúce oproti Rydlovcov a malú dreveničku, jednu z posledných v meste. Oproti plocha trhoviska rozširovala otvorený pohľad na dominantný ružomberský kostol.
Stačilo pozrieť z okna a niekoľko olejových výsledkov na plátne je toho dôkazom.
Tu bola aj mierne skrytá, tajná ulička, odbočka ku starému mlynu. Oblúkom sa ďalej spájala s Mlynskou, ktorá má svoje pomenovanie práve podľa mlyna na tomto mieste. Toskánska či provensálska poézia bez preháňania.
Samozrejme, aj tento už nezvratný moment podoby mesta je v Kubačkovom portfóliu tvorby.
Srdce a duša
No, nevšimni si to. Alebo aj toto.
Tak nejako si to musel povedať a vyhodnotiť aj maliar Laco Kubačka. Žil v priamom kontakte, ako hovoria filmári, s realitou lokácie prostredia. Umelecký lokálpatriotizmus k mestu a krajine Liptova. Atmosféra svetla a tieňov ružomberských domov a uličiek sa pred vnímavé oko mohla sama ponúkať ako láska na pokračovanie.
Naplno v prúde
Na všeobecnú škodu mu veľa rokov života, a tým aj tvorivosti, dopriate nebolo.
Zomrel ako 43-ročný. Dvakrát podčiarknutý súčet už nepozná kompromisy.
Lacov dynamický život sa niesol viacerými vrstvami súčasne.
Po ukončení Slovenskej vysokej školy technickej v odbore kreslenie, pokračoval pedagogickou praxou. Umelecké zanietenie rozširoval aj na hudbu. V kostole hrával na organe, striedajúc kantora Alojza Pavču, viedol aj chrámový zbor.
Výstava, jeho súborného diela v Liptovskom múzeu, návštevníka prekvapí a udiví. Rozsah, pestrosť, rozmanitosť.
Pohľady na krajinu, najmä Liptova, mestské zákutia, jarné či zimné atmosféry.
A najmä Ružomberok. Zátišia, kytice aj figurálne kompozície.
Odchod bez návratu
Zvykne sa vravieť - dobre, že sa toho nedožil. Žiaľ, platí to aj v prípade Kubačkovcov. Celá štvrť, dvoch obchodov a asi 7 rodinných domov v dobrej kondícii, padla za obeť, dnes ťažko povedať čomu.
Dnes je tam pobrežie Revúcej, samozrejme aj bez starého mlyna, s alejou stromov.
Koniec 70. rokov sa niesol v Ružomberku pod ťažko pochopiteľnou taktovkou budovateľov socialistickej pokrokovej podoby mesta. Búrali sa štvrte a ulice s architektúrou a tradíciou. Nahrádzali sa neorganickými, trefne pomenovanými, králikárňami. Stavali sa do cesty výhľadu ku dominante, ružomberským hradčanom, ku kostolu.
Kde končí architektúra, začína panelák.
Verzia tejto najúspornejšej formy bývania zasiahla svojou nevľúdnou tvárou všetky krajiny socialistického bloku. Dnes môžeme s hrôzou sledovať, ako sa stáva terčom striel ruských tankov na Ukrajine.
Týmto tiež stavbám ustúpila štvrť mnohých rodinných domov, celých ulíc, na Riadku, vrátane secesnej stavby kúpeľného domu. Vysekla sa Salvova ulica.
Zastavené tempo
Život postupuje svojím pravidelným klepotajúcim monotónnym tempom kolovrátka času.
Pominul čas, keď sa ulice nášho mesta spájali s určitým povedomím identity, v podobe veľkomestskej štvrte.
Riadočania, Jelenčania, Plavišťania alebo z Mlynskej ulice.
Mali svoje futbalové kluby, aj svoje osobnosti. Vengloš, Kubačka...
Ak je Fulla národný, tak Kubačka je ružomberský. A to výrazne a úprimne.
Silný lokálpatriotizmus, pri všetkej úcte, ho môže z pohľadu Ružomberčana, azda aj pozdvihovať nad rámec týchto všeobecne platných hodnôt. Predsa, bližšia košeľa ako kabát. Takto sa prichyľuje tvorba Laca Kubačku do osobnej polohy, takmer rodinnej. Teší nás, že sa nášmu mestu dostalo pozornosti aj od tohto umelca. Zároveň aj historického odkazu.
Žeby galéria
Pri každej výstave obrazov v našom meste je namieste otázka, čo tak mestská galéria. Najmä pri takomto autorskom vystúpení. Téma už viackrát nahryznutá.
Len Liptovské múzeum má vo svojom depozite viac než päťtisíc výtvarných diel.
Núdza o majstrov tohto kumštu, v našom meste s fullovským puncom, nikdy nebola. A tiež nie je. Najmä sídlo Katolíckej univerzity v našom meste, s jej Katedrou výtvarnej výchovy, predstavuje plachetnicu s nadutými plachtami sviežim vetrom umeleckého zázemia a tvorivosti.
Ak však vieme, aký náročný rozhodovací a vykonávací proces stojí pri zrode čohokoľvek v Ružomberku, ako zlá sudička, tak si na položenú otázku ohľadom galérie vieme obratom odpovedať. Veď len zaplátanie jednej jamy na ulici, či pohrabanie zimného posypu, aby už týždne neprášil do očí a príbytkov, vzýva k úprimným modlitbám za sviežosť úsudku a zdravý rozum. Aj tá Podhora, pešia zóna, pred farby-lakmi, poblíž života a ducha Laca Kubačku, pri ktorej podobe občas autor tohto článku s bolesťou v srdci vo svojich textoch zavadí (tak ako aj pri komunistoch) je výsledkom prasprostého nezáujmu o podobu mesta.
A nemožnosti pohybu napred.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.6/2022)