Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Štefan Ižo) - Dlho očakávaná vlaha, ktorá prišla v nedeľu na Ignáca, bola symbolickou pozitívnou paralelou s príchodom jezuitov do Ružomberka. Príslušníci rehoľného rádu Spoločnosti Ježišovej si práve na vrchole leta pripomínajú 100. výročie tejto skutočnosti. Ružomberok sa stal jedným z ich pôsobísk na Slovensku. Pripomienku udalosti spojili s rozsiahlym prezentačným vystúpením o historickom prehľade, ako aj s koncertom, vo svojom kostole Povýšenia sv. Kríža.
Piaristi
Na začiatku rehoľnej prítomnosti, ako aj rozvoja školstva v našom meste, boli v prvej polovici 18. storočia piaristi. Postupne tvarovali školstvo do podoby gymnaziálnej formy štúdia.
Práve Ružomberok bol vybraný ako spádová oblasť pre Oravu, Turiec a Liptov, aby bolo umožnené a dostupné štúdium aj pre mládež z chudobných rodín. Anton Bernolák či Andrej Hlinka, patrili tiež medzi ich študentov. Ale aj Ľudovít Fulla, ktorý často uvádza a spomína piaristických profesorov vo svojich pamätiach. Piaristi nabiehali na progres doby, a práve prvé pokusy s fotografiou v našom meste, ako novým fenoménom druhej polovice 19. storočia, robili práve vo svojich školských priestoroch. V Ružomberku vybudovali kláštor a neskôr, v roku 1806, dnešný kostol Povýšenia sv. Kríža v empírovom slohu.
Pomery po rozpade Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky nútili piaristov opustiť svoje pôsobenie v Ružomberku. Vyučovali v maďarskom jazyku a pre neznalosť slovenčiny sa tu už nemohli uplatniť. Kláštorné priestory potom nejaký čas využívala z časti armáda a tiež aj štátna administratíva.
Jezuiti
Rehoľu Spoločnosti Ježišovej, jezuitov, založil v roku 1534 Španiel sv. Ignác z Loyoly.
Jej činnosť sa sústreďuje na oblasť misií, vedy a pastorácie.
Rád jezuitov alebo Jezuiti je najväčší rímskokatolícky rehoľný rád. V súčasnosti má okolo 20 000 členov. Jeho členom je aj pápež František. Významnou stopou prispeli a teraz aj stále prispievajú, do duchovného a intelektuálneho zázemia ružomberskej spoločnosti.
Vendelín Javorka
Osobnosť Vendelína Javorku, synovca Andreja Hlinku, bola výraznou hybnou silou v smerovaní a neskoršom pôsobení jezuitov v Ružomberku. Ako jezuita a kňaz musel preskákať príkoria 1. svetovej vojny vo frontovej línii.
Neskôr sa stal provinciálom v Trnave, potom riaditeľom kolégia Russicum v Ríme. Za čo si po 2. svetovej vojne vyslúžil príkoria od sovietskych komunistov a desať rokov rekreácie v ich gulagu. Pri jeho podlomenom zdraví, mu naša štátna moc robila problémy do konca života.
Významná a výrazná osobnosť nášho mesta má teraz novovybudovaný pamätník v rodnej Černovej.
Provinciál Rudolf Mikuš
Prvým a zároveň hlavným jezuitom, ktorý sa v Ružomberku usadil, bol páter Rudolf Mikuš. Ako provinciál to ťahal s rehoľou až do jej rozpustenia v roku 1950.
Tiež 1. svetovú vojnu prežil na fronte v prvej línii. V zaradení poľného kuráta mal každodenný kontakt so smrťou.
Bol aj zdatný rečník, svedectvo odvahy vyjadril aj po svojom zatknutí komunistickou mocou. Odsúdený za velezradu dostal, ako už bývalo v tej dobe dobrým zvykom, desať rokov.
Pod jeho organizačnou rukou sa kláštor rozrástol do dnešnej podoby. K rezidenčnej budove, v spolupráci s architektom Jaroslavom Bursíkom, pribudlo krídlo noviciátu s kaplnkou.
Z iniciatívy pátra Štefana Polónyho sa neskôr vybudoval na vrchnom poschodí aj exercičný dom, ako samostatný priestor.
Piesok v súkolí
Ako to už býva v našom „meste ruží,“ nie vždy máme ale na ružiach ustlané. Úzkoprsosť je častým víťazom vo viacerých snahách. Ako píše dobová tlač, „mestská rada nedovolila odniesť k novostavbe noviciátu naplavený piesok, ktorý Váh nanosil na breh.“
Výstavba začala v roku 1931 a už v júli 1932 bola posviacka!
Iné tempo a logistika stavebných prác, aké by sme na tú dobu nepovedali, keď nebol žeriav a drevený fúrik mohol o gumovom koliesku len snívať.
Práve o určenie miesta noviciátu, preložením z Trnavy, sa pričinil páter Javorka. Odporúčal Ružomberok, aj ako vhodné miesto pre šport a rekreáciu, potrebnú pri náročnom štúdiu. Svojich absolventov jezuiti vždy vysielali na ďalšie štúdiá do zahraničia, nezriedka aj na renomované univerzity. Prirodzenou výbavou každého jezuitu je potom aj jeho multilingvistická zručnosť.
Pre cezpoľných študentov gymnázia vytvorili jezuiti internát Stanislavov.
Nápomocní, tak usídleniu jezuitov, ako aj ich budovateľským snahám, bol spišský biskup Ján Vojtašák a ružomberský farár, prelát, Andrej Hlinka.
Tomáš Munk, kandidát svätosti
Práve v období 2. svetovej vojny sa pod jezuitskú formáciu dostávajú dve známe výrazné ružomberské postavy, Tomáš Munk a Pavol Horský. Dvaja priatelia, spolužiaci, so stratou jedného sa ten druhý ťažko vyrovnával po celý svoj ďalší život.
Židovský konvertita na katolícku vieru Tomáš Munk, vstúpil do kláštora jezuitov, nie pre svoju záchranu pred nemeckou hrozbou záhuby, ale pre svoje hlboké kresťanské presvedčenie. Často ho aj vyjadroval vo svojich básňach. Ich predstavenie uviedol v rámci umeleckej časti programu recitačným prednesom likavský farár Pavol Ondrík.
Tomáš zahynul so svojím otcom, riaditeľom papierne, pri pochode smrti z koncentračného tábora, pred záverom vojny. Obaja sú teraz v procese blahorečenia. V tomto smere sa veľmi angažoval páter Ondrej Gabriš, ktorý však nečakane, pred šesťdesiatym rokom života, zomrel.
Barbarská noc
Stalinskou pomocou prevrat komunistov v našom štáte okrem svojho podvodného víťazstva, začal prevracať všetky ľudské a morálne hodnoty. Predovšetkým bolo potrebné definovať nepriateľov. Cirkev bola jedným z prvých na rane, ako triedny nepriateľ. V aprílovú noc, keďže zlodej chodí v noci, roku 1950 začala u nás likvidácia mužských kláštorov a reholí.
Ružomberských jezuitov uniesli bezpečnostné zložky štátu do internačných táborov, aby im neskôr mohli napariť viacročné vyšetrovacie väzby a vymyslené paragrafy s dlhoročnými pobytmi za mrežami.
Tajne vysvätený kňaz Benjamín Martinský, likavský rodák, bol až neskôr odhalený a zatknutý, lebo „dobrou prácou kryl svoje kňazstvo.“ Takto sa napĺňala vtedy platná skutková podstata trestného činu „marenia dozoru nad cirkvou.“
Zhabanie, znárodnenie cirkevného majetku, postihlo aj ružomberských rehoľníkov. Kláštor užívala z jednej časti umelecká škola, z druhej diagnostické centrum. Do udržiavanej parkovej záhrady, takmer v podobe arboréta, vtrhol lesk socialistickej architektúry, panelák a hneď na dvakrát. A obludná kotolňa, ktorá tam, nevyužitá, straší dodnes. Pečať doby.
Vstanú noví bojovníci
Politické oteplenie po roku 1968 prinieslo opätovný nenápadný pohyb jezuitov do Ružomberka.
Po záchvate udeľovania väzenských trestov, prišli súdne rehabilitácie.
Po mnohých rokoch mohla byť v Ružomberku birmovka, at dvakrát krátko po sebe.
Pri verejných slúženiach omší na otvorenom priestranstve, tak pred vtedajším MNV, ako aj pred kláštorom, Revolučné námestie, terajšie A. Hlinku, praskalo pod nápormi davov.
Aj keď „ambulantne“ ale predsa, začal nenápadne v kláštornom kostole pôsobiť prvý jezuita, dôchodca, páter Ladislav Janda.
Z obnovy svojej duchovnej pastorácie a pôsobenia v Ružomberku, sa však pridlho netešil. Zomrel nečakane v máji roku 1969 priamo v jezuitskom chráme, keď sa po bohoslužbe venoval tichej adorácii v kostolnej lavici.
Po ňom dlhodobejšie, v sedemdesiatych rokoch, v kláštornom kostole pôsobil páter Rudolf Lednický.
Ďalší, tajne svätený kňaz, Pavol Horský dostal štátny súhlas pre pastoráciu na Vlkolínci, ktorý bol aj predtým v jezuitskej pôsobnosti. Pritom stále robil v rádioopravovni v meste.
Hanulovu výmaľbu kláštorného kostola obnovil ružomberský farár a dekan Jozef Debnár. Starosť o kostol potom prevzal jezuita Jozef Rusnák, ktorý s ním prešiel do doby dnešných slobodných demokratických čias.
Jezuitská pospolitosť sa začala v Ružomberku rozrastať, štátna moc tomu už nebránila.
Zariadiť bolo treba predovšetkým reštitučné konania a uvoľnenia priestorov pre vlastné potreby, čo zaberalo viac rokov. Pátri, ružomberským veriacim dobre známi, Andrej Filipek, Jozef Gajdar aj Štefan Halienka, museli bývať po svojom príchode ešte mimo kláštor až do ďalšieho tisícročia.
Spojení roztratení
Pre miesto svojho posledného odpočinku vybudovali po svojom príchode do Ružomberka jezuiti na miestnom cintoríne hrobku. Práve v nej boli dočasne uložené aj balzamované telesné pozostatky Andreja Hlinku. Prevezené do mauzólea boli až po jeho výstavbe. V nedávnom období rehoľa vyvinula snahu, previezť telesné pozostatky svojich bratov sem, na toto spoločné hrobové miesto. Tak sa vrátil z beckovského cintorína, aspoň symbolicky, aj prvý jezuita v Ružomberku, provinciál Rudolf Mikuš.
Na náhrobných kameňoch tak postupne pribudli ďalšie mená.
Koncert
Ozdobou obsažného večera spomienok na udalosti a osobnosti rehoľného rádu jezuitov v Ružomberku, bolo koncertné vystúpenie majstrov hudby. Napráskaný kostol záujmom, sa popri dlhom programe prednášok, dočkal aj výrazne odsunutého začiatku koncertu. Zuzana Zahradníková, Rastislav Adamko a David di Fiore, top zostava z Katedry hudby KU, predviedla, okrem iných, aj diela velikánov svetovej hudby, Händla. Telemenna a Bacha.
Koncert Špeciál bol aj zavŕšením cyklu júlových organových podujatí festivalu Organ Plus.
Vlčia skala
V stanovách rehoľného rádu Spoločnosti Ježišovej je aj povinnosť budovať v blízkosti svojich sídiel objekty pre oddych a rekreáciu. Pre tento účel bolo vybraté miesto obďaleč Ružomberka, Vlčia skala, oproti Vlkolíncu.
Práve tu, v predvojnovom období, vybudovali jezuiti svoju rekreačnú chatu.
Výstavbou sa na realizácii tejto „vily“ podieľal vojnový veterán a majiteľ stavebnej firmy Karol Surový. Ako horlivý veriaci sympatizujúci katolík, poskytoval reholi aj každú sobotu niekoľko pecňov chleba.
Znárodnením sa toto miesto stalo na dlhé roky pionierskym táborom. Samotný reštitčný proces na toto vlastníctvo trval asi zo všetkých najdlhšie. Jezuiti ho využívajú na praktické podujatia, ako tábory rodín, duchovné cvičenia a výlety.
Kaplnka Panny Márie Snežnej, na Vlčej skale v Trlenskej doline, v prvý augustový týždeň, býva tradičným centrom ružomberskej odpustovej púte.
Aj množstvo zaparkovaných áut, v minulú nedeľu 7. augusta na križovatke pod Vlkolíncom, bolo svedectvom záujmu a príklonu Ružomberčanov k dielu jezuitov v našom meste.

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: